Dáma sa opätkov nevzdá ani počas šoférovania...

08.08.2020 10:32

Jazzová speváčka, hudobná redaktorka a organizátorka rôznych podujatí, koncertov a festivalov Janka Dekánková o zážitkoch a cestovaní v rámci koncertných turné, jazdení na skútri, šoférovaní na vysokých opätkoch, o nezodpovednosti mnohých vodičov a testovaní novej Hondy HRV.

FATS JAZZ BAND je deväťčlenný orchester, ktorý oživuje tradíciu hot-jazzu a swingu 20. až 40. rokov minulého storočia. Ako je to s vami teraz v čase korony? Máte online koncerty?

Našou hudbou sa snažíme, aby ste sa preniesli do iného sveta spred 100 rokov, do sveta noblesy, elegancie a galantnosti. V čase korony sme nehrali vôbec. Iba v duu s klaviristom a potom so swingovým kvartetom sme odohrali 4 livestreamové koncerty, ale je to iné, také bez odozvy. Chýba potlesk...také niečo sme v živote nezažili. Vôbec nevieš či ťa niekto počúva, akoby sme si hrali doma v obývačke, ale zároveň sme museli podať maximálny výkon ako na pódiu. Pre mňa osobne to bol veľký stres. Oveľa väčší ako na živom koncerte. Nehovoriac o zvukových nedokonalostiach prenosov. Pre nás online svet nebude hudba budúcnosti, pretože potrebujeme kontakt s divákom. Bez toho to bohužiaľ nejde... Našťastie sa už situácia uvoľňuje a s celým Fats Jazz Bandom sme už odohrali pár koncertov a chystáme ďalšie.

Koncertovali ste po celej Európe. Spomínala si, že v zahraničí majú oveľa vyššie nároky na kvalitu hudby ako u nás. Je to podobné aj s dopravným systémom?

Môj subjektívny pocit je, že vodiči v zahraničí sú tolerantnejší než u nás. Len taký malý príklad so skúsenosťou so šoférovaním v Prahe, kde som jazdila každý týždeň. Vodiči tam pochopili, že v čase zápchy sa žiadnou myšičkou nikto nikde rýchlejšie nedostane a všetci sa stretnú na ďalšej červenej. Pochopili tam, že aj 30-tka je rýchlosť a keď sa všetci kontinuálne pohybujú 40-tkou, tak je to v kľude a všetko prebieha plynule. A nie ako u nás brzda-plyn...brzda-plyn. A ešte ohrozujú aj seba, aj ostatných vodičov v premávke. :(

V autoškole s opätkami na záverečných skúškach a na tradičnej škodovke vraj u teba nebol problém...inštruktor vôbec nereptal?!

Pán inštruktor bol zo mňa na prášky, ale vysvetlila som mu, že načo budem robiť autoškolu v teniskách, keď budem v živote používať výlučne iba topánky s opätkami! Aj záverečné skúšky som robila vo vyšších opätkoch a pán policajt si absolútne nič nevšimol. Dáma sa opätkov nevzdá ani počas šoférovania ... a je aj pravda, že som si vodičák robila celý rok, pretože som nemala na jazdy čas, ale aspoň si vyskúšala všetky 4 ročné obdobia...

Jazdíš po meste cca. 6 rokov na tvojom skútri zn. Benelli, model Pepe. Nemáš strach z vodičov osobných áut?

Môj skúter je malá kubatúra, ide to max. 60-tkou, ale z kopca dá aj 80 km/h! Pri jazde sa snažím myslieť za všetkých vodičov okolo a jazdím tak, akoby som bola najslabší a najzraniteľnejší článok v cestnej premávke. Snažím sa predvídať aj reakcie niektorých vodičov, ale i vodičiek a radšej idem od nich o niečo ďalej. Často sa stáva, že na križovatke vyštartujem ako prvá a idem klasickou 50-tkou. Mnohí (najčastejšie muži) majú potrebu ma predbehnúť a je mi smiešne, keď sa opäť stretneme na najbližšej križovatke. Vždy ich dobehnem. Naši vodiči akoby nemali vybúrený adrenalín, stále sa musia predbiehať. Volám ich „testosterónoví panáčikovia“.

Mala si na motorke takú nehodu, že si sa možno druhýkrát narodila?

Mala som práve cestu do servisu, lebo som mala nejakú hadičku uvoľnenú a keď som dala plný výkon, nemal správnu takú akceleráciu a občas motor zhasol. Vo Vrakuni bola kolóna a skúter má tú výhodu, že na ňom dokážete bezpečne kolónu obehnúť. Lenže na kruháči som sa ocitla vedľa tatrovky v jej slepom uhle a vodič ma nevidel. Zaradila som automaticky sa pred neho, ale neuvedomila som si tú poruchu a skapal mi motor. Už som len počula za sebou tatrovku, ako sa pohýna, zaraďuje jednotku, dvojku a už som sa videla ako ma valcuje a ja umieram... V poslednej sekunde som sa v nulovej rýchlosti stočila nejako nabok a prešiel tesne popri mne. Len som sa zosypala sa na chodník a udrela si koleno. Odvtedy sa autobusom a kamiónom vyhýbam a dávam si veľký pozor, aby som sa neocitla v ich slepom uhle.

Síce si technický typ, ale s tou orientáciou to máš vraj zapeklité. Aká je teda pravda?

Všetky cesty vedú k Zrkadlovému háju alebo na Trnavské mýto. Dolné hony a Dlhé diely sa mi vždy pletú. Vždy som mala problém s geografiou a mýlim si mestá na rovnaké písmena ako sú napr. Žilina a Zvolen. Mám vtipnú príhodu, keď sme robili vo Vígľaši na veteránskom zraze módnu prehliadku z mojich zbierok historických odevov 20. až 40.-tych rokov. Nie som veľmi ranné vtáča a ráno o šiestej prišli modelky, aby som im urobila účesy. Ešte polospiaca som sadla do auta a dala do navigácie písmeno Z a prvé mi vyhodilo Žilina. V odbočke na NR nikoho nenapadlo, že ideme zle! O dve hodiny sme v Žiline hľadali výjazd na Košice a nič. Ten stres, keď som zistila, že sme na úplne inom konci Slovenska a za 20 minút sme mali byť na mieste. Na túto jazdu nikto z nás nezabudne. Ale našťastie sme začiatok prehliadky stihli na minútu presne.

Počas vašich koncertných ciest sa vám stala situácia, že ste si nevedeli dať rady?

Šoférovala som v noci 9-miestny van, ktorým s orchestrom cestujeme. Šli sme vtedy z Paríža v noci po koncerte do Budapešti, kde sme mali koncert na druhý deň. Je to asi 17 hodín jazdy vrátane pár prestávok – dosť nepríjemný presun. Schádzala som vo Francúzsku z platenej diaľnice a pri búdke som zistila, že niekto z chlapcov papierik vjazdu na diaľnicu vytratil. Nemohli sme sa ním preukázať a zaplatiť mýto. Nikto z nás po francúzsky nevie a na mýtnici sme sa rukami - nohami snažili vysvetliť, čo sa nám stalo. Dokonca sme v zúfalstve použili aj prekladač v mobile. Dotyčný nad nami nakoniec mávol rukou, dal nám nejaký paušál a pustil nás ďalej. Bola to vtipná a zároveň milá príhoda.

Text, foto a video: Alena Chorvátová

Späť