Divoký Bizón

07.07.2018 22:00

Samo Trnka alias vedátor Karol zo zábavno-súťažnej relácie Dobre vedieť! Tentokrát ako vodič, ktorý si vyskúšal nový model od škodovky – Škoda Kodiaq Sportline

Predtým ako ste zakotvili v televízii ako vedátor Karol ste vraj robili v SME-čku ako online editor?

 Áno. Popri tom sme s kolegom Lukášom Kodoňom vymýšľali pre TV.SME.SK všelijaké švandy, najmä politickú satiru. No a do televízie som sa dostal tak, že kolega zo Sme, Pavel Graus, sa stal kreatívnym producentom šou Dobre vedieť! Keď rozmýšľali, ako tento formát ozvláštniť a spraviť ho atraktívnejším, vymysleli postavu vedátora. Zapasoval som im do toho a aj mne sa táto rola veľmi zapáčila. Meno Karol som si vymyslel, aby som nemusel mudrovať o chémii a fyzike pod vlastným menom, keďže som vyštudovaný estetik-angličtinár. Múdry je môj kolega Miro Macko, vyštudovaný fyzik. . On mi to vysvetlí ako fyzik a ja to potom ľuďom prerozprávam ako človek.

Samo, boli aj nejaké trapasy alebo úrazy počas natáčania pokusov?

Robili sme pokus s kyselinou sírovou a cukrom. Miro celému štábu vysvetlil, aká je kyselina sírová nebezpečná sviňa a zaškolil nás do bezpečnosti práce s ňou. Mal som gumové rukavice, gumovú zásteru, kryt na oči, všetko. Išli sme klapnúť prvú klapku, keď niekto z kameramanov povedal: „Boha, na stole je mucha…“ A ja, idiot v rauši, som po nej okamžite bacil rukou. Valec s kyselinou nadskočil, kyselina vychrstla na stôl a Miro vzal servítku a utrel ňou stôl. Potom zreval: „Au, do r**i!“ lebo on, ktorý nás celý čas pred kyselinou varoval, si nedal rukavice a kyselina ho popálila.

Vaše prvé auto na ktoré si občas spomeniete?

Prvé auto, ktoré som pravidelne šoféroval, bolo Daewoo Nexia. Neviem, ako by som ho hodnotil dnes, ale vtedy, v porovnaní s Wartburgom alebo Škodovkou, ktoré mali naši predtým, sa mi zdalo úžasné. Malo však jeden nešťastný dizajnový prvok – rukoväť kufra bola z takého tenkého plastu, takže sa po pár rokoch utrhla. Po čase mali všetci na Nexiách utrhané rúčky na kufroch (smiech).

Moje prvé vlastné auto bol Fiat Punto, ktoré som kúpil od rodičov. Na to nedám dopustiť. To auto mi aj v štyridsiatke dávalo pocit, že som na Le Mans. Jeho hodnotu som niekoľkokrát preplatil na opravách, lebo som bol vodič viac odvážny ako dobrý, takže som ho párkrát pekne pohmoždil.

Pošťastilo sa vám za tie roky nabúrať do nejakého auta, ktoré vám zavadzalo na ceste?

Najhoršiu kolíziu som mal, keď som schádzal z Bajkalskej na Ružinovskú smerom k Záhradníckej. Tam je ostré pripojenie ako na diaľnici, ale žiaden pripájací pruh. Treba sa tam vytočiť tak, že nevidíte auto pred sebou. Predo mnou čakali dve autá. Videl som, že už je hlavná cesta voľná a môžeme vyraziť. A ja, hňup, som vyrazil. Pani v prvom aute situáciu vnímala inak a pán v aute medzi nami sa pozrel do späťáka a hovorí svojej pani: „Drž sa.“ Vybral som si dobre, bol to Mercedes ML. On mal trochu špinavý nárazník, ja Fiatku „zamračenú“ za 700 eur. To bola vtedy hodnota môjho auta. Ako hovorím, kúpil som si ho niekoľkokrát… (smiech)

Iba tú jednu kolíziu ste mali?

Ale čoby. Ešte som sa raz na Záhorí stretol so srnkou. Mal som vtedy Renault Megane kombi a už celkom dosť ožužlané brzdové platničky. Šiel som za noci okolo Kuchyne starou cestou a vo svetlách vidím, ako sa zaleskli oči – srna. Stála pri ceste a pozerala sa. V duchu si hovorím: „Sama srna? Veď to je stádovitá zver…“ a nachystal som nohu na brzdu. V tom momente spoza tej jednej srny vyskočila ďalšia rovno na cestu. Brzdy hnusne zaškrípali, ale zastal som – meter od srny. Chvíľu sme sa na seba pozerali vypleštenými očami, potom ona odhopsala a ja som si šiel dať do najbližšej krčmy kolu, nech sa tak neklepem. Cestou tam som sa autu ďakoval, že to malo taký dobrý koniec, platničky-neplatničky.

Klasická otázka ohľadom pokút či za rýchlosť, parkovanie alebo niečo iné?

Snažím sa jazdiť v rámci predpisov, takže ma už dávno nezastavili. Keď sa prihodí, som k policajtom úctivý, nehádam sa, a to ich tak zaskočí, že mi potom nedajú veľkú pokutu. Zatiaľ najviac som platil za zlé parkovanie, aj s odtiahnutím ma to vyšlo na 140 eur. Ale to som zastal ako prasa – blízko prechode a ešte som aj jedno auto nechtiac zablokoval. Myslel som, že len na chvíľu, ale zdržal som sa. Po auto som si šiel s hanbou na Macharovu. Tak mi treba!

Vraj ste boli v Amerike, zaujali vás tam nejaké autá? Ako sa tam jazdí?

Mám slabosť na americké muscle-cars ako Chevrolet Camaro či Dodge Avenger. Áno, aj som tam jazdil. Tam, kde som bol, som zažil ukážkových vodičov ako vystrihnutých z knižky. Nikto nejazdil agresívne, všetci boli veľmi obozretní a ohľaduplní. Keď som šiel po Washingtone DC, zbiehala sa tam hlavná cesta s vedľajšou. Na oboch súvislý prúd áut a zipsovali sa bez spomalenia. Ja, zvyknutý vtedy zo Slovenska, že nikto nikoho nepustí, lebo asi by z nich ubudlo, som sa tam tak zľakol, že som zastal. A ten na hlavnej zastal tiež a trúbil na mňa, že čo blbnem, veď som na rade ja. Neveril som, že to môže fungovať takto dobre. Čosi-kdesi desať rokov a už sa zipsu a púšťaniu naučila aj Bratislava.

Sú  v Amerike iné pravidlá ako u nás alebo je to dosť podobné?

Zlé jazyky hovoria, že sa u nich šoféruje ako u debilov, lebo všetky značky majú rovno aj vysvetlivku, ale mne sa to veľmi ráta. Znižuje to priestor na omyly. Napríklad, u nás platí na neoznačenej križovatke pravidlo pravej ruky. A to je podľa mňa dosť volovina. Jednak je to pravidlo komplikované na rýchlu analýzu a jednak kopec ľudí má problém odlíšiť pravú ruku od ľavej, nota bene v strese. V Amerike sú na takejto križovatke všade stopky a kto prvý príde, prvý odchádza, alebo sa proste dohodnú.

Čo policajti? Sú tam prísnejší ako u nás?

Ja som problém nemal, tak neviem posúdiť. Mňa zastavili iba raz a takí boli zmätení z medzinárodného vodičského preukazu, že ma nechali ísť.

Horšie je, keď máš inú farbu pleti. V mene boja proti drogám tam vedia černocha vytiahnuť z auta, položiť bruchom na asfalt a dať mu putá. To som videl na vlastné oči a veľmi ma to vydesilo. Radšej som tam sekal dobrotu.

Ste fanúšik motoriek?

Motorky som dlho platonicky obdivoval. Až raz mi môj kamarát povedal, že má Hondu 750, také šidlo, ktoré z nuly vystrelí za štyri sekundy. A potom, keď som sadol zaňho, mi to ešte rovno pod barákom aj predviedol. V jeden moment som zistil, že vreštím fistulou ako ženská a stískam kamaráta ako kliešť. V hlave mi išlo, že z tej motorky sa dá nielen spadnúť hocijakým smerom, ale aj vyletieť. Odvtedy mám s motorkami pokoj a držím sa volantu.

Zajazdili ste si nové SUV, a to benzínový dvojliter - Škoda Kodiaq vo výbave Sportline. Zaujal vás nejako tento model a ak áno, tak čím?

Vnútri je veľmi veľa priestoru, a to aj pre tých vzadu. Tým, že to auto má dlhší rázvor, je jazda veľmi pohodlná. Napodiv, s tým dvojlitrovým motorom je aj celkom svižné. Motor má vo vysokých otáčkach pekný zvuk; na spotrebu som sa radšej nepozeral.

Čo sa týka dojmov vodiča, kokpit je prehľadný, hoci po vzore Audiny dizajnovo menej nápaditý. Je v dobrej výške, takže šofér dostáva informáciu aj pri periférnom vnímaní. Riadenie sa mení podľa zvoleného režimu, takže v režime Sport som konečne aj v Škodovke mal tvrdší volant, na aký som zvyknutý mnou preferovaných značiek. Zaujalo ma, že štart-stop s tou DSG prevodovkou funguje tak dobre, že som si ho ani nevšimol a nemal chuť ho vypínať. Pri vystupovaní ma potešila taká prkotina – keď sa dvere otvoria, ich hranu zakryje taká plastová krytka, aby ste to neotrepali o stenu alebo druhé auto. Prišiel s tým, myslím, prvý Ford, ale som rád, že Škodovka je stále verná sloganu „simply clever“. Škoda Kodiaq je rodinné auto a ide z neho pozitívny pocit, že človek dostáva hodnotu za peniaze. Je tu dobrý pomer ceny výkonu a kvality. Z iného hľadiska mi Škoda Kodiaq 4 x 4 pripomína robustného silného bizóna, ktorý vie divoko pobehnúť aj v teréne!

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť