Jazzová eufória

29.04.2017 10:16

Vždy veselá a charizmatická herečka Maria Breinerová má rada japonské autá, na ktorých brázdila cesty v Kanade a pri týchto autách jej doveryhodnosť zostala a jazdí na nich aj na Slovensku. Vyskúšala si novú Hondu Jazz a všetko o autách a nielen o nich sa dočítate v našom rozhovore

Majka, vždy ste chceli byť herečkou či niečo iné?

Nieee, ja som chcela byť speváčka Helena Vondráčková! Nuž  v podstate som bola vždy taký šašo, dokonca som spievala ako stredoškoláčka v Lúčnici, ale ťahalo ma to k divadlu, tak som išla do LUDUSU, kde ma na skúšky VŠMU úspešne pripravila Xénia Grácová a stala som sa herečkou. Na VŠMU som spoznala manžela, vydala som sa, otehotnela, ešte som pracovala pre Novú scénu a po revolúcii sme s manželom a dcérou odišli do Kanady, tam som sa stihla rozviesť, ale dcéra v Kanade vyštudovala psychológiu a momentálne učí v Indii. Vidíme sa síce málo, ale minulý rok sme sa videli viackrát... na Vianoce, v SND na premiére môjho bývalého manžela a nakoniec, keď zomrel môj otec.

Bolo to ťažké sa uchytiť ako herečka v Kanade alebo sa nedalo uplatniť v tomto povolaní?

V Kanade to bolo zložitejšie, lebo som nevedela po anglicky a začala som chodiť do školy, potom som pracovala ako asistentka u lekára. Medzitým som sa skontaktovala s československým divadlom v Toronte, ktoré dodnes tento titul má a tam som začala hrať a neskôr režírovať okolo 15 hier. Pracovala som s výbornými umelcami, ktorým som robila workshopy, dokonca som učila herectvo na jednej Univerzite. Robila som aj reklamy, ale neživila som sa tým. Bola to pre mňa životná skúsenosť a som za ňu vďačná, ale som spokojná, že som sa vrátila na Slovensko.

Ak sa opýtam či ste si vodičák robili tu alebo v Kanade, tak čo by ste mi odpovedali?

...že vodičák som robila ešte doma tak, že som išla točiť film, ktorý sa volal Hra na telo a nemala som vodičák, tak mi filmári musleli zaplatiť rýchlokurz. To bolo pre mňa brutálne, že tak rýchlo a zadarmo. Ha, lenže v Kanade som si musela robiť nový vodičák, lebo slovenský tam neplatil. Urobila som ho síce na druhýkrát, lebo stále niečo vymýšľali a hľadali. Dostala som ho nakoniec, tak, že som išla k pultu a dala som svoje doklady. Vtipné bolo, že bol tam čínan a oni chceli jeho ID, lenže neverili mu, hoci dal viac dokladov, ale neuverili mu jeho podpis a poslali ho preč, lebo robil vodičák za niekoho iného.

Aké bolo vaše prvé auto v Kanade a aké máte auto tu na Slovensku?

Prvé auto sme mali  Nissan, ale už neviem aký...oni totiž majú iné pomenovanie a všetky autá majú väčšinou v automatike, čo som nevedela, ale naučila som sa. Vrátila som sa domov a musela som si zvykať na manuálnu prevodovku v Suzuki Swift, čo bol zase trošku problém, že mi to skapíňalo.

No super! Vy ste pozitívna na japonské značky, ale dávate svojim autám mená?

Moju Suzuki Swift volám čedomírka! V deň, kedy som toto auto dostala, tak som sa stretla s kamoškou a jej kamarátkou, ktorá sa volala Čedomíra! Je to atypické české meno...no moja „čedomírka“ ma za 8 rokov nesklamala. Sem tam zbehnem do servisu, občas idem do umývarky, alebo na dovolenke v Liptovskom Jáne dám deťom 10 eur a musia mi vyluxovať auto tip top! Upratujú, vysávajú a ja mám potom zrazu nové auto! Ešte mám taký zlozvyk, že fajčím v aute lebo som veľká a komu sa nepáči, musí isť peši alebo MHD. V mojom aute som totiž pani ja!

Aká ste v vlastne vodička?

Som slušná, aj keď opatrná, ale dodržiavam rýchlosť, nerobím nič riskantné ani na diaľnici, púšťam ľudí na prechode zvlášť, keď prší alebo je zima. Vtedy si tak poviem, že ja som v teple, počúvam hudbu a ty chodec mokneš... To je chvíľa, keď som empatická a veľmi tolerantná vodička.

Aké sú rozdielnosti v doprave u nich v Kanade a u nás?

Oni majú niečo iné a dobré v tom, že semafóry majú za križovatkou a je na nich dobre vidieť. Je to určite lepšie, keď stojíš na červenej a môžeš odbočiť doprava, ak nič nejde ale iné rozdielnosti tam asi ani neboli. Raz som si zapálila cigaretu a nepozorne som zabrzdila v aute predo mnou. Zľakla som sa ja, aj ten čo vystúpil z auta, ale bol milý a opýtal sa ma či som ok.. Chcela som mu zaplatiť škodu, ale nijaká nebola, len ťukes, tak som dobre obišla.

Policajti sú tam prísnejší?

Raz v noci ma tam zastavili policajti, keď som išla z práce, čo bolo asi 40 kilometrov. Zastavovali a mali raziu na alkohol. Otvorila som okno, oni strčili hlavu dovnútra, či necítiť alkohol a pustili ma ďalej. Druhýkrát som nezastavila na Stopke, bol tam len jeden policajt, tak ten ma pokutoval, ale ťahala som to na súd, oni neprišli, tak som ho vyhrala. Bola som rada, že mi nestrhli body, ale hlavne viem, že som určite zastavila na tej Stopke, tak to bolo také zadosťučinenie. Nepríjemné je, ak sa stane vážna nehoda a sú kolóny...My sme išli na svadbu a vypočítali sme si, že z domu pôjdeme o dvanástej, aby sme tam boli o štvrtej. Odklonili nás a my sme dorazili o deviatej a pred polnocou sme išli naspäť...

V Bratislave je niekedy problém nájsť ulicu a blúdite. Máte takú skúsenosť?

Bezručová ulica, modrý kostolík a téčko! Stojím na tom téčku, ale rovno sa nedalo, tak som to obišla a vrátila som sa na to isté miestoodkiaľ som prišla. Zrazu zbadám človeka, ktorý mojím smerom gestikuluje, ale ja som nevedela, kam mám ísť. Vynadal mi, ale ja som ho pustila a ocitol sa presne na tom istom mieste ako ja a nevedel kam má ísť. Obaja nervózni sme sa nevedeli dostať na tú istú ulicu, jednoducho sa nedalo...

Nejaký čas jazdíme po Bratislave s novou Hondou Jazz 1,3 CVT Elegance a povedzte čím vás zaujal tento model?

Asi všetkým, aerodynamickými tvarmi, ale hlavne automatickou prevodovkou čím som si zopakovala klasický americký spôsob jazdenia. Najvyššía výbava, tak to bol ozajstný luxus! Vyhrievanie sedadiel, množstvo asistentov, ktorí mi pomáhali, ovládanie na volante, praktická obrzaovka, na ktorej som našla všetky údaje, ktoré som potrebovala a samozrejme navigácia. Nuž a veľký interiérový priestor vpredu aj vzadu aj v kufri, kde sa pohodlne uvelebia pasažieri. Vpredu bol praktický úložný priestor pre fľašu, ktorú stále pri sebe nosím, lebo pitný režim musí byť! Aj som si našla dobrú polohu na sedadle na pohodlné šoférovanie. Fakt mám kde dať aj nátačky, ak ich zabudnem dať dolu z hlavy. Vypínateľný systém štart-stop bol pre mňa novinkou.Všimla som si pod volantom páčky radenia rýchlosti, ktoré som nevyužila, lebo som si užívala automat a „jazzová eufória“ sa u mňa ihneď dostavila! Motor bol rezký a veľmi tichý a podvozok pružný, veď v zákrutách nás vôbec nehádzalo. Dobre sa brzdilo a Honda Jazz je typické mestské auto, ktoré si poradia v úzkych uličkách aj pri parkovaní.Vnútorný priestor ma presvedčil, že môže byť rodinným autíčkom, ktoré sa stane právoplatným členom rodiny.

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť