Kráľ ciest

04.07.2015 10:31

Soňa Lexmanová si užila jazdu na novom modeli Subaru Forester 2,0 D CVT a spomínala na svoje príhody, ako sa zrazila so snežným pluhom a prežila šmyk na ľadovom povrchu vozovky.

Ste v pozícii výkonnej riaditeľky Fóra donorov, členkou Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie a Client Service Director SKPR STRATEGIES. Ako vlastne fungujete v agentúre so svojimi ľuďmi?
Zaoberáme sa strategickým poradenstvom a celkovou koncepciou PR projektov. Je to o tvorení, plánovaní, zabezpečovaní, či komunikácii, a to nás veľmi baví. Sme perfektná partia ľudí, ktorí pracujú na tom, aby zveľaďovali nielen pracovné vzťahy, ale rozumeli si aj po tej úplne obyčajnej človečenskej stránke. To sa potom odráža aj navonok. Pozitívnu energiu a entuziazmus prenášame do akejkoľvek formy komunikácie. Ako „šéf“ pritom nezabúdam na interakciu vzťahov v tíme. Aj preto verím, že sa nám bude dariť a pokračovať v dobre našliapnutej ceste. Podpora ľudí navôkol sa vám vráti a podrží vás, keď už máte pocit, že idete absolútne na doraz. Sú to jednoducho vyvážené misky váh. Nemôže to fungovať len jedným smerom, tak to v živote nejde, treba byť srdečný, úprimný. Autorita nie je o tom, že si pozornosť vynútite, ale ľudí navôkol inšpirujete a motivujete robiť veci lepšie.
Žijete filantropiou, boli ste dlho v televízii Markíza a JOJ. Vždy ste pomáhali, tam kde bolo treba?
Som veľmi sociálne cítiaci človek a filantropii ako takej sa venujem už dlho. Ochotu pomáhať mi vštepovali  rodičia už odmalička. Nikdy som nemala problém sa podeliť a veľmi rada som sa priatelila s ľuďmi, ktorých iní považovali za „zvláštnych“.  Prácou v televízii na pozícii reportéra som zasa istým spôsobom pomáhala riešiť problémy jednotlivcov, minorít, či celej spoločnosti. Naplno som svoje filantropické aktivity mohla rozvinúť ako výkonná manažérka Nadácie televízie JOJ. Dnes som popri práci v agentúre aktívna vo viacerých organizáciách 3.sektora, ktorých hlavnou náplňou je pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Veľmi sa teším z ankety Filantrop roka, ktorú sa nám darí dostávať čoraz viac medzi ľudí. Mnohí určite poznajú človeka, ktorý je prospešný svojmu okoliu, tak prečo na neho neupozorniť a verejne ho neoceniť? V každom z nás je ochota pomáhať, len niekto to má jednoducho v sebe, iní nadobudnuté v živote. Istým spôsobom chcú všetci odovzdávať dobro ďalej tak ako ja.
Televízna obrazovka vám nechýba?
Priznám sa, že som excentrik, ale nikdy som nebola taký typický exhibicionista. Mám rada televíznu prácu, ako je dramaturgia, scenáristika a réžia. To robím stále popri takmer všetkých projektoch, ktoré realizujem. Baví ma to. Tvorba krátkych filmov, či dokumentov je pre mňa záľuba. A keď majú ešte aj celospoločenský presah ako v prípade seriálu krátkych dokumentov o Nepočujúcich – Hlasy tichého sveta v koprodukcii s RTVS, tak vám to prináša ešte väčšiu radosť. Vyhýbam sa moderovaniam, to ma nenapĺňa. Mám rada veci pod kontrolou, byť skôr v pozadí a motúzikmi hýbať tam kam treba. Omnoho výraznejšiu tvár viete a môžete dať projektu aj zo zákulisia.

Bývate v Trenčíne a predpokladám, že denné dochádzanie za prácou do Bratislavy je dosť zdĺhavé a namáhavé a asi aj nákladné vzhľadom na množstvo najazdených kilometrov?.
Snažíme sa riešiť s rodinou bývanie v Bratislave, lebo je to naozaj nielen náročné na čas, ale aj únavné tak veľa jazdiť. Relatívne dlho som sa však šoférovaniu vyhybala. Zrazila som sa so snežným pluhom a dlho som mala strach a blok jazdiť. Nič zvláštne sa síce nestalo, ale vzbudilo to vo mne takú nedôveru v samu seba ako šoféra, že mi pomerne dlho trvalo, kým som si sadla za volant. Keď sa nám narodila prvá dcérka Johanka, tak som si jednoducho uvedomila, že to takto ďalej nejde. Absolvovala som kondičné jazdy a bolo po probléme. Nebola som odkázaná na nikoho a zrazu som bola sebestačná.  O šoférovaní vskutku platí to, že ho nezabudnete, tak ako korčuľovanie, či bicyklovanie.
Od prvého vašho auta bolo potom omnoho viac áut?
Áno, áut som mala neúrekom. Je to moja záľuba. Začalo to bielym Suzuki a neskôr Fiatmi (Panda, Punto), Subaru Impreza, Legacy, Honda, Mazda 6, Citroen Picasso a momentálne som zakotvila s imidžovkou Mini One. Nuž a pikoškou je i fakt, že ako sa nám rodili deti, tak som podľa potrieb a veľkosti kočíkov menila i autá.
Fúha, tak boli aj rýchle autá?
Milujem rýchlu jazdu! Môj manžel vraví, že nemôžem mať silné auto, lebo ho vždy testujem koľko dá. Jazdím na Mini z dielne BMW a dá to na diaľnici rýchlosť 176 km/h! Na také malé auto super výkon. Občas mi príde ako aero mobil, už sa len odlepiť od zeme! Pán Klein by bol na mňa hrdý, že dávam inú dimenziu aj takýmto typom áut.

U policajtov je výhoda, že ste známa osobnosť z obrazovky?
Nikdy som to tak nevnímala a je to už dávno. V minulosti, keď ma spoznali zo spravodajstva, tak to bola z môjho pohľadu viac nevýhoda. Hrala som sa na múdru a raz som do rána kvôli tomu skončila na policajnej stanici. Policajt sa mi zdal drzý a arogantný. Povedal mi, či si myslím, že som riaditeľka zemegule. Spísali sme zápisnicu, ale odvtedy sa s nimi nehádam. Dospela som do štádia, že to už riešim inak a vážim si ich prácu. Ani sa nezjednávam pri pokute. Stalo sa mi, že som prekročila rýchlosť alebo nemala nalepenú diaľničnú známku a pokutu som poctivo zaplatila.

V zahraničí alebo dlhé trasy na dovolenky jazdíte vy alebo váš manžel?
V zahraničí väčšinou jazdí môj muž. Nemám rada dlhé jazdy v noci. Neviem sa dosť dobre koncentrovať a zaspávam za volantom. Potom radšej odstavím auto a nešoférujem. V takýchto prípadoch skutočne radšej neriskujem. Mala som s mikrospánkom viaceré kolízie, tak si dávam pozor. Raz som bola dokonca tak blízko kamióna, že som  ho skoro zozadu nabúrala, ale našťastie som včas precitla...
Takže v zime na ľade máte so šmykom skúsenosti?
Dostala som šmyk a snažila som sa dcéru vzadu zohnúť, aby sa jej pri náraze nič nestalo. Ľudia ma zbadali čo sa so mnou deje a odsledovali to tak, že jeden pán dal blikačky, aby do mňa nenarazili. Bolo to nebezpečné aj pre mňa, lebo som v tom čase bola tehotná. Nič sa nám ale aj vďaka duchaprítomnosti svedkov nestalo.
Ako je to s vami a orientáciou bez navigácie?
Orientačnú schopnosť mám skôr vizuálnu a snažím sa zapamätať objekty (súradnice), podľa ktorých sa potom „naučene“ presúvam. Môj manžel ma prirovnáva k strelenému holubovi, ktorý nevie kde je.  Bratislavu viac poznám podľa styčných bodov, kde je Ministerstvo vnútra, hospodárstva, kultúry a podobne. Je to pozostatok práce, kde som bývala vždy ako spolujazdec. Som tradičný človek, jednu cestu si zapamätám a už neriešim.

Aké boli vaše pocity na automate nového modelu Subaru Forester 2,0 D?
Subaru Forester je pre mňa neskutočne nádherné stredne veľké SUV. Hnedá svetlá metalíza autu pristala a mala som pocit, že ju tá farba predurčuje okrem ciest hlavne do terénu, kde je ako doma. Konzervatívne krivky auta sú decentné a autu dodávajú glanc. Aj keď na niekoho môže pôsobiť interiér stroho, tak je vcelku prehľadný. Som prekvapená, že v automobilke sa s ním pohrali a je to veľký dizajnový posun dopredu. Bezkľúčové štartovanie, vpredu veľký dotykový displej, cúvacia kamera, vyhrievanie predných sedadiel a všetky technologické prepojenia, bluethooth, tak toto všetko mám rada v interiéri. Nad hlavou mi svietilo slniečko cez panoramatickú presklenenú otváraciu strechu. Vysokí pasažieri v tomto aute majú zelenú. Veľký priestor je aj vzadu, kde sa pohodlne usadia traja ľudia a úchyty ISOFIX na autosedačku by som určite využila. V tomto aute mám pocit slobody a páči sa mi veľkorysý priestor aj odkladacích priečinkoch, či už na okuliare, nápoje a iné drobnosti. Prekvapil ma obrovský priestor v kufri, ktorý sa zväčšil sklopením zadných sedadiel a vtedy ozaj odveziete aj objemnejšie predmety. Výhoda je eletrické otváranie a zatváranie kufra, veľmi praktické. V clonách som našla dve zrkadielka, paráda, výrobcovia mysleli na ženy! Máme chatu v menej dostupnom teréne, prechádzame cez potok a Forester by tam naozaj nemal problém vyjsť. Má to automatické brzdenie v kopci, na Subaru Impreza som to zbožňovala. Klímu používam, lebo v lete sa bez nej naozaj nedá vydržať. Motoricky a podvozkovo sú tvrdé autá značky Subaru, ale vynikajúce. V tom držia prím a ja tieto športové podvozky môžem. Nevadilo mi ani, že ľavá noha „zahynula“ a pracovala len pravá. S automatom nemám problém.
Forester je praktické rodinné a bezpečné auto a ja raz túžim mať  SUV-čko, tak možno to bude práve toto.

Text: Alena Chorvátová
Foto: autorka

Späť