Kúsok neba na ceste

12.07.2015 16:28

Spisovateľka, scenáristka, producentka, režisérka, autorka dokumentárnych filmov, televíznych reklám a zábavných televíznych programov Rebecca Deák Justh vyskúšala manuálnu prevodovku na novom Hyundai i30 kombi 1,6 CRDi

Rebecca, viem o vás, že ste aj módna návrhárka, ale pri vašej vyťaženosti už asi na to nemáte toľko času, koľko by ste potrebovali?

Keď mám veľa práce a potrebujem oddych a relax, idem nakupovať. Ale hlavne látky a topánky. Najradšej cestujem po našej krásnej planéte a tam nachádzam uspokojenie aj z nakupovania. Mojou snahou je byť sama sebou, originálna. Iná ako ostatní návrhári. Každý jeden model mnou navrhnutý je aj mnou ušitý, realizovaný. Práve to je moje hobby. Vždy našijem veľa modelov v danej sezóne a keďže sa tieto kamarátkam páčili, tak som im zorganizovala niekoľko módnych prehliadok. Tri sezóny som pripravila svoju originálnu kolekciu aj na Bratislavské módne dni.

Spomínate, že máte vodičák  tridsaťpäť rokov. Aké bolo vaše prvé auto, keď éra socializmu veľa značiek a typov áut neponúkala?

V tej dobe nebolo veľa peňazí. Mojím prvým automobilom  bol Trabant. Hrkotal ako malý traktor. Bolo to zvláštne riadenie. S pákou. S touto formou riadenia som sa opäť po rokoch stretla v Amerike. Zvláštne. Raz sa mi stalo, že cúvajúc, zabudla som zavrieť dvere, a hop, urvala som dvere. Chytila som ich, nasadila a opäť bolo všetko v poriadku. Dnes už takto automobil neopravíte.  Po roku som si kúpila Škodovku 105, neskôr 120 a po revolúcii som sa konečne dostala aj k lepším autám. Kúpila som si Audi 80, neskôr na objednávku Audi A4 v plnej výbave.

Cítite sa na našich cestách bezpečne, alebo iným vodičom v cestnej premávke veľmi nedôverujete?

Šoférujem a veľmi pozorne sa pozerám, ako jazdia ostatní účastníci cestnej premávky. Snažím sa predvídať, čo urobí druhý vodič. Venujem pozornosť hlavne tým, ktorí prichádzajú z vedľajších ciest. Keď vidím uja v klobúku, tak spozorniem ešte viac. Dnes jazdia vodiči veľmi bezohľadne. Ak vidím, že automobil prechádza od krajnici ku krajnici, tak ho predbehnem a často vidím, že sa nevenuje šoférovaniu, ale telefonuje. Vtedy ho radšej predbehnem a zatrúbim.  Namiesto gesta „prepáčte“, sa mi skôr dostane nechutnej, typicky slovenskej gestikulácie. Aj preto som zakotvila na motoricky zdatnom aute, aby som sa cítila bezpečne.

Na akom bezpečnom aute máte pocit, že to je to pravé orechové?

Porsche Cayenne. Ak má niekto svoj sen, tak sa mu splní. A mojím snom bol tento automobil. Len nesmie byť lenivý a musí usilovne pracovať. Čo robím aj ja už veľa rokov.  Raz prišiel za mnou kamarát a mal Porsche 911. Veľmi sa mi páčil - dnes viem, že tento model má nadčasový dizajn a ja som sa doň zamilovala. Neskôr som sa dostala do nemeckej firmy Porsche. Poukazovali nám kompletne výrobu a bolo úžasné vidieť, ako všetko fungovalo na 100 %! Vtedy som sa ubezpečila, že toto bezpečné auto raz chcem. Porsche je podľa mňa jednotka na trhu. Bezpečne predbehnúť a bezpečne zabrzdiť. Má keramické brzdy a výborný motor. Neskôr som sadla do Porsche Cayenne a bolo rozhodnuté!

Mali ste dopravnú nehodu za váš šoférsky život?

Z mojej viny som nemala nikdy žiadnu nehodu. Len raz, počas zimy mrzlo a tri autá sme museli zastaviť kvôli jednému vodičovi. Nuž a zatiaľ si to za mojím chrbtom väčšou rýchlosťou ako bolo vhodné, rútilo auto, ktoré šoférovala pani z MHD. Neprispôsobila rýchlosť vozidla povahe cesty. Mne sa na Audine A4 nestalo nič, ale ona mala na Škodovke rozbitú celú prednú kapotu. Neskôr som sa dozvedela, že táto pani máva aj tri nehody počas mesiaca. Nuž a takýchto vodičov môžete stretnúť na našich cestách.

V Amerike ste jazdili viacmenej na automate, okrem slovenského ste si urobili aj americký vodičák?

Teoreticky aj prakticky som mala vodičák na celú Ameriku. Prišla asi 70-ročná pani v klobúku a robila so mnou vodičák na manuáli. Bolo to veľmi vtipné, lebo bolo vidieť, že má veľký rešpekt k manuálu. Všetko si veľmi pozorne všímala keď som šoférovala. V Amerike majú rozdelené vodičské preukazy podľa farby. Farebné pozadie je limitované,  v ktorých vzdialenostiach a štátoch sa môže vodič pohybovať. Odporučila by som tento princíp zaviesť aj u nás, hlavne starším ľuďom, ktorí jazdia veľmi zle a veľakrát obmedzujú plynulosť cestnej premávky.

Vraj sú policajti v Amerike veľmi prísni. Dúfam, že ste nemali s nimi zlú skúsenosť?

Boli sme v LA, išli sme dosť rýchlo a zrazu sa za nami objavilo vozidlo, ktoré sa na nás tlačilo. Kamoš ukázal vodičovi prostredník a ešte pridal. Auto nás dobehlo a spustilo policajný maják.  Doslova mi prišlo nevoľno. Najskôr nás cez reprák vyzvali, aby dal vodič ruky na volant až potom jeden policajt vystúpil a priblížil sa k nám. Jeho prvá otázka bola, odkiaľ sme, čo usudzoval nielen z nášho správania, ale aj podľa požičaného auta. Keď sme povedali, že sme študenti z Európy, milo sa usmial, akože už chápe. Len stroho skonštatoval, že všetko by nám odpustil, ale ten ukazováčik je niečo neodpustiteľné. Že prečo sme to urobili? Nechápal. Tak sme mu vysvetlili, že u nás si tak ukazujeme často. Napokon nás pustil bez pokuty, ale upozornil nás, že ak nás ešte raz uvidí, ako porušujeme cestné predpisy, tak nám dá pokutu a deň si nás nechá v base. Verte, jedno nám to nebolo a odvtedy sme jazdili po Amerike ukážkovo. Túto basu by som zaviedla aj u nás, možno by sme jazdili v zmysle predpisov.

Videli ste v rôznych krajinách niečo také, čo by pomohlo znížiť nehodovosť aj v našom krajine?

V Mexiku majú pred železničným priecestím dva vysoké retardéry! Ale skutočne vysoké. Nikto sa neodvážil cez ne prejsť rýchlo. Aké jednoduché. Trochu betónu a koľko zachránených životov. V Austrálii zas v meste zastavia na veľkej križovatke v centre mesta na chvíľu všetky autá a chodci môžu prejsť bez ohrozenia  všetkými smermi. Zistila som, že vo svete robia pre ľudí oveľa viac ako mi tu pre seba.

Stretli ste sa s odlišnými pravidlami cestnej premávky ako u nás v Európe?

Napríklad v Amerike, kto príde na neoznačenú križovatku prví, ten ju aj prechádza prví. U nás platí pravidlo pravej ruky. Tam nemajú problém, ak niekto nevie, kde je pravá strana. U nás sa tiež nájde veľa takých ľudí. J Na Novom Zélande neexistuje, že by malo vozidlo zelenú na odbočovacom prúde  a chodci tiež. U nás je toto bežné a tým nás vlastne autá ohrozujú. Nepochopiteľné. Napríklad v Macao bol semafór pre chodca a pod panáčikom boli čísla, ktoré v sekundách odrátavali čas, kedy môže chodec prejsť cez vozovku. To isté pri stopke. Ale neexistovalo, aby sa chodec vybral na cestu v poslednej sekunde. To už ho mohlo zraziť auto. Určenie času je super. Na Novom Zélande napríklad vodiči plne rešpektovali chodcov na prechode. Ale ak niekto prechádza cestu mimo prechod, už ho auto mohlo zraziť. Nie ako u nás, že si chodci behajú cez cestu ako sa im páči a vodič je vždy zodpovedný a vinný.  U nás sú vozovky na niektorých úsekoch veľmi zničené. Sú v zahraničí podobné cesty?

Vo Švédsku a v Dánsku, ak si vodič zničí auto na vozovke, tak mu štát preplatí celú škodu a okamžite opraví cestnú komunikáciu. Napríklad na ostrove Reunion pri ostrove Maurícius, majú prekrásnu diaľnicu, hladkú ako sklo. Žiadna nerovnosť, nijaká jama. U nás vieme všetci ako vyzerajú naše cesty a každý sa vyhovára na niekoho iného a ťažko sa nachádza toho, kto by to opravil. Škoda, lebo naša krajina je krásna, len tie služby.

Čo prvé vás zaujalo na novom testovanom modeli Hyundai i30 kombi 1,6 CRDi?

Ako prvé ma zaujala farba Ice Blue, ktorá dokonale ladila s mojimi šatami.  Dobré nastupovanie a vystupovanie z auta bolo bez problému, pohodlné. Kľúčik v kabelke a jedným prstom štartovanie bolo veľmi jednoduché a rýchle. Výborne. To isté platilo aj pre sedadlá. Námietku mám  len na farebnosť interiéru. Návrhári by sa mali inšpirovať farebnosťou exteriéru vozidla. Veď aj vnútri sa má vodič cítiť príjemne.  Prístrojová doska v modrej bola v poriadku, ale to bolo všetko. Chýbajú mi farebné kombinácie nielen v sedadlách, ale aj v doplnkoch. Milo prekvapená som bola z naftového motora.  Bol tak tichý, že som neverila, že je to naftový motor. Po dlhšom čase som si  zajazdila na manuáli a musím konštatovať, že motor reagoval veľmi živo. Príjemne som bola prekvapená z akcelerácie motora a hladkého zaraďovania  rýchlostí. Pochvalu si zaslúži aj podvozok. Páčil sa mi veľký priestor v kufri pre batožinu. Kórejci vedia akčne reagovať požiadavkám daného trhu spoločnosti. Reagujú na to, čo človek potrebuje a Hyundai i30 kombi je toho príkladom.

Text: Alena Chorvátová

Foto: autorka

Späť