Lahodná pistácia

31.12.2016 10:07

Muzikálová speváčka a herečka Monika Drgáňová si zaimprovizovala s novou Rapidečkou Spaceback ScoutLine, povedala nám, že celá jej rodina obľubuje značku Škoda a prezradila, prečo tí poľskí vodiči jazdia tak neohľaduplne....

Monika, od malička ste inklinovali k spevu alebo ste rozmýšľali aj nad inou cestou vo svojom živote?
Vždy som spievala, kde sa len dalo a pri speve som aj zostala. Nejaký čas som sa venovala volejbalu a keď som sa rozhodovala či šport alebo umenie, tak jednoznačne u mňa vyhral spev. Učitelia na škole si ma všímali, začala som hrať na klavíri, naučila som sa noty a tak som sa rozhodla, že budem študovať spev. Lenže najbližšie k nám sa v tom čase dal študovať iba operný spev, tak som skúsila šťastie na konzervatóriu v hudobno-dramatickom odbore. Prijali ma v Bratislave, Nitre i v Banskej Bystrici . Rozhodla som sa pre Bratislavu kvôli viacerým možnostiam.
Stále študujete i hráte v mnohým muzikálových projektoch, kde doslova excelujete nielen ako speváčka, ale aj herečka. V ktorých tituloch vás nájdeme?
Diváci ma môžu vidieť v rôznych muzikáloch, napríklad  Cats, Atlantída, Pokrvní bratia a minulý rok v decembri sme odpremierovali Šľahačkovú princeznú. Uvidíme čo bude ďalej, mám ešte rok do skončenia školy a potom budem ešte dva roky študovať individuálne spev ako postgraduál.
Mali ste nejakú peknú rolu, ktorá bola vaša srdcovka, prípadne čo vtipné ste zažili počas predstavení?
Ako druháčka na konzervatóriu som mala najradšej rolu Ronnie v študentskom predstavení Hair v réžii Štefana Kožku. Bola to moja srdcovka hlavne kvôli jednej pesničke – aquarius. Vtipný zážitok mám z predstavenia Haispray, kde som hrala hlavnú rolu Tracy, ktorej detská izba sa pohybovala približne 2,5 metra nad zemou na zdvíhacom mostíku. Veľmi sa bojím výšok a nebolo tam ani zábradlie. Keď som sa tam pokúšala prvý krát vyliezť spadla som dolu medzi káble. Nakoniec som sa tam vytrepala znovu, zmocnila sa ma menšia panika a ja som chcela zísť jedine na levitačných prístrojoch. Kolegyňa vybehla za mnou hore, ale ja som sa nehla. Bol to stres, ale zvládla som ho. Nie moc vtipné bolo, keď som zaspala na predstavenie a kolegyňa Naty Baloghová mi volala, že o 30 minút mám byť na scéne. Taxikár hnal cez celú Bratislavu a dobehla som 15 minút pred začiatkom...

Zaujímavých zážitkov máte požehnane, ale čo cesty, diaľnice a autá? Nebol žiadny stres a panika pri absolvovaní vodičáku?
Padla 18-tka a mala som ho veľmi rýchlo! Na Orave je jedna cesta, dve odbočky a hotovo! Skúšky som robila na parkovisku, kde bol aj policajt. Pozerala som sa na kužele a on, kedy preradím do dvojky... Nemala som vôbec zapnutý pás, ale hereckou etudou som si ho „akože“ zapla. Policajt sa tak smial, že dobre a poslal ma na jazdu. Tak som sa stala vodičkou. Rodičom som tiež povďačná, že mi požičiavali auto, oni sú škodovkári, tak mi sem tam požičali Octaviu alebo Superbečko.
Tak po pravde, začiatky za volantom sa väčšinou neozabídu bez škrabancov, ťukesov a veľakrát aj nebezpečných kolízii. Nič také vás nestretlo?
Hneď za horúca mi jeden pán vletel do môjho smeru, strhla som volant, odbila som sebe aj odparkovanému autu späťák. Tak som sa zľakla, že som sa sama išla udať na políciu. U nás na Orave za ten čas stihli tri babky túto udalosť nahlásiť a všetko už o mne vedeli. Cítila som sa ako v kriminálnom seriáli...akoby som niekomu ublížila. To auto čo som buchla, bolo mojej matikárky, vtedy bol akurát sviatok sedembolestnej Panny Márie a na námestí bola omša. S policajtmi sme sa vrátili na miesto činu, už tam stála aj ona a vykladala policajtom, aké som dobré dievča a mne stihla povedať, načo sadám do auta... všetko mi to prišlo vtipné neskôr, keď som to po čase vstrebala, ale minimálna pokuta ma neminula.


Bývate asi blízko Poľska...akí sú tí poliaci vodiči, presne takí, akých ich poznáme aj na Slovensku?
Presne tak. Vyrastala som na hranici s Poľskom v dedinke Zábiedovo a poľských vodičov poznám veľmi dobre. Strašní blázni! Sú podobní Turkom, ktorým je jedno, kto je pred ním alebo za ním, oni sú schopní predbiehať z opačnej strany, ako sa im to hodí. Dopravné značky skoro vôbec nerešpektujú. Vieme, čo robia na slovenských cestách a u nich je to ešte horšie.Tam som ani policajtov nevidela, veľmi málo zastavujú a preto tam majú taký bordel...Dokonca aj čo sa týka tuningovania áut, majú viac toho povoleného ako je u nás. Samozrejme ako ľudia sú úplne normálni a nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca.
Na čom ste jazdili predtým a teraz, bolo to rodičovské auto alebo už máte svoje?
Už mám asi tri mesiace benzínový Peugeot 207, ktorý som si kúpila v bazári. Je to taká malá čierna blška! Predtým som mala staručké a rozpadávajúce Daewoo Lanos.To som kúpila za 300 eur a vydržalo mi rok, ale som vďačná, že mi poslúžilo v tých mojich začiatkoch. Pamätám sa, ako mi pukla pravá predná pneumatika a hodilo ma do zvodidiel. Auto rozbité, dali sme ho odtiahnúť na vrakovisko, ani sme nič neplatili, len som zostala bez auta...
No čo vám občas vyvádzajú „iné autá“ na cestách, keď ste práve v cestnej premávke?
Nemám rada, keď vytrubujú. 3x sa mi stalo v Bratislave, že na mňa trúbili, lebo o sekundu som sa nepohla, tak začal na mňa trúbiť šofér. Celú cestu som bola z toho nervózna a ponadávala som si, kým som to dostatočne vstrebala. Rozčuľuje ma, keď niekto náhle zmení smer či nedá smerovku alebo jazdia z pruhu do pruhu, ako sa im zachce.

Štvorvalcová Škoda Rapid Spaceback ScoutLine 1,2 TSI vás čím najviac zaujala?
Farbou! Naozaj tá pistáciová je výrazná a nádherne žiarivá farba a to mám rada. S vonkajšou čiernou farbou a plastovými doplnkami pôsobila unikátne! Veľkosťou je Rapid niečo medzi Fabiou a Octaviou. Mamina má staršiu tmavomodrú Škodu Rapid, ale pistáciová sa mi páči viac. Interiér bol taký istý prehľadný ako náš len mi nemáme strešné okno, ktoré presvecovalo vnútro auta. Miesta bolo veľa a so svojimi rozmermi som sa uvelebila aj v kufri. Sedelo sa pohodlne na vyhrievaných sedadlách, čo teraz v zime je fakt super! Na palubovke sa mi páčili aplikácie s cyklistami a je vidieť, že sú tu použité viaceré materiály. Dobrý zvuk dotykového autorádia ma vždy ovplyvňuje podľa toho aká pesnička hrá. Nedajbože hrá AC/DC, tak mi tá ručička na tachometri ukazuje vyššie čísla, ale väčšinou sa spamätám. Benzínová jednadvojka motoricky šľapala a tých 110 koní dalo o sebe vedieť, takže na presuny domov na Oravu by mi to vyhovovalo. A v komfortnej výbava ScoutLine bola radosť vychutnať si takú lahodnú pistáciu. Určite budem aj naďalej fanúšik tejto značky.

Text a foto: Alena Chorvátová
 

Späť