„Líbivá“ 208-čka vhodná do mesta...

11.12.2020 23:39

Dramaturg, cestovateľ a fotograf Oliver Filan o spoločných pracovných projektoch s otcom, o cestovaní doma i v zahraničí, o tom ako sa jazdí v Stalinovom rodisku, ale aj o testovaní nového modelu Peugeot 208.

Oliver, akoby si otcovi z oka vypadol, ešte máš aj podobný hlas aj spôsob reči. Nebodaj s ním aj pracuješ na spoločných projektoch?

Za päť rokov sme mali po celom Slovensku s otcom okolo 150 vystúpení pod názvom Pálenica live. Teraz v novembri nám vyšla spoločná kniha pod názvom Nebo Peklo Hraj. Je to o tom, ako syn dospel a otec nezmúdrel. O hľadaní spoločnej reči, ktorá sa vykryštalizovala cez prácu. Sú tam konflikty aj zmierenia. Najskôr rodičia hnevali mňa a potom ja ich. Je to neustály kolobeh života.

Je zima, čas zhošených poveternostných podmienok, na horách sneh. Mal si taký poriadny šmyk, že auto zmenilo svoje tvary?

Kto nemal nehodu, tak jazdí pod svoje možnosti! Ja som to našťastie zvládol už ako mladý chalan. Mal som preventívnu prehliadku u zubára a požičal si mamine auto. Vodičák ešte voňal novotou a kým mi doktor Knor skontroloval chrup, napadlo asi 15 centimetrov snehu. Ordináciu mal blízko Bôriku, na hradnom kopci a mňa nenapadlo nič lepšie ako ísť dole bočnými uličkami. Ideálne šmykom. To sa mi podarilo hneď na prvej kolmejšej uličke. Šmyk som dostal hneď na začiatku a auto sa rútilo nekontrolovateľne dole. Z volantu sa stala len hračka a brzdenie to len zhoršovalo. Na konci bol dosť vysoký obrubník. Len ten zabránil tomu aby som neskončil v plote, alebo v niekoho dome. Urval som pravé rameno a dostal poriadne vynadané. Odvtedy si dávam pozor.

Spomínal si, že v Istanbule si jazdil viac električkou ako autom, ale podnikol si aj nekonečnú cestu aturobusom...

Áno, Boščáda! Tak sa ten ostrov volá po turecky... Jedna otcova známa mi ponúkla či nechcem s frajerkou stráviť dovolenku v ich víkendovom dome v Turecku. Jasné, že chcem! Jediný problém bol v tom, že ten domček bol na jednom z pár ostrovov v egejskom mori, ktoré patria Turecku. A bol skoro 600 kilometrov od Istanbulu, kam sa najlepšie lieta. To znamenalo si 15 hodín v tureckom linkovom autobuse a asi 5 hodín na trajektoch,ale nevadilo. Na ceste sa riadim overeným heslom...aj cesta je cieľ!  A Boščáda je magické miesto. Ako jeden z gréckych ostrovov, ktorý všetci poznajú. Len bez turisto, čisto lokálna turecká záležitosť. Priezračné more, prázdne pláže a bombové domáce jedlo. Ak by mal niekto chuť na bezpečné dobrodružstvo, vrelo odporúčam!

A čo ten Stalin?

To sme zase boli na tripe po Gruzínsku s mojím kamarátom, ktorý pôsobil v diplomatických službách. Jeho kolega z ministerstva bol na misii v Gori. Európska únia má zahraničné misie o ktorých sa veľa nehovorí. Jano a jeho kolegovia monitorovali Osetskú hranicu po konflikte s Ruskom. Gori je v celom bývalom Sovietskom zväze známe tým, že je to Stalinovo rodisko. Je tam múzeum kde sú rôzne artefakty z diktátorovho života a premiestnili tam aj celý jeho rodný dom. A okrem toho tam majú semafóry! V Gruzínsku vec nevídaná. Gruzínci sú veľmi milí a pohostinní ľudia, ale keď sadnú za volant, majú len jedno pravidlo. Buď prvý, alebo mŕtvy! Späťák, alebo blatník sa považujú za nepovinnú výbavu. Dokonca nám jedna baba z misie hovorila, že jediné, čo majú zakázané, je používať miestnu dopravu. Predstavuje totiž väčšie bezpečnostné riziko ako ruská armáda.

Tam si mal s otcom fotografickú výstavu?

Nie, nie. To bolo v Moskve. Mali sme tú česť, že nás pozvali na výročie slovenského domu. Tam je to taký slovenský “hub“. Aj keď sú nám Rusi blízki, predsa len je to ďaleko a v slovenskom dome sa družia podnikatelia so športovcami aj diplomati s pocestnými. Strávil som tam dva týždne, lebo sme celú tú výstavu museli aj nainštalovať. A to je najlepšie, keď si v cudzom prostredí, kde sa musíš obracať a ešte si tam aj pracovne. Moskva je bomba!  Nakoniec, je to najväčšie európske mesto, ale preč sú časy zlatých športiakov. Moskva je dnes jedno kultivované mesto. Skôr ako nevkusne oblečeného mafiána, tam uvidíte šviháka v dobre padnúcom obleku ako vystupuje z čierneho Land Cruiser-u.

Kde si pobudol trošku dlhšie ako dva týždne?

Pol roka som žil v Južnej Kórei bol som na stáži v kórejskej televízii Arirang a nedá sa to vtesnať do pár viet, ale keby som mal pár miliónov, tak kúpim všetkým Slovákom letenky do Soulu....nech vidia, čo je to svet. Mám o tom aj cestovateľský program Kórejské denníky.

Text, foto a video: Alena Chorvátová

Späť