Malé, veľké auto!

05.05.2018 17:46

Slovenský herec s nezameniteľným dabingovým hlasom, ale aj fanúšik značky Honda - Peter Rúfus si vyskúšal novú Hondu Jazz, ktorú porovnával s predchádzajúcou generáciou a porozprával o sebe, autách a cestovaní po Európe.

Pán Rúfus, ste z umeleckej rodiny, dokonca váš strýko bol známy slovenský básnik Milan Rúfus. Váš príjemný hlas bol pred rokmi ocenený „Zlatou slučkou.“ Čitateľov by zaujímalo o vás niečo bližšie či ešte točíte filmy alebo sa venujete iba rozhlasu a dabingu?

Som na voľnej nohe a to mi vyhovuje. Od roku 1992 ako som odišiel zo SND, tak som neustále za mikrofónom. Pracujem pre viaceré štúdia a slovenský rozhlas okrem televízie Markíza. Dostal som dar hlasu od Pána Boha, ale musel som sa s ním naučiť pracovať a aj preto sa s ním doteraz živím. Pracovných príležitostí mám zatiaľ dosť, tak nemôžem byť nespokojný.

Televízia JOJ opakuje Krimi seriál pod názvom Prvé oddelenie, kde hráte hlavnú postavu šéfa kriminálky, tak vás policajti niekedy spoznávajú a vyhýbate sa tak prípadným pokutám?

Policajti, ktorí sú dnes vo výkone služby, tak ma už nepoznajú, lebo sú to mladšie ročníky. Seriál Prvé oddelenie som natočil pred piatim rokmi a stále ho pre úspešnosť opakujú. Stalo sa mi, že ma niektorí policajti spoznali a niekedy sa tej pokute naozaj vyhnem, inokedy platím.

Okrem seriálov ste v dávnejšej dobe točili filmy, kedy to nebolo vzácne ako dnes. Spomeniete si, či bol taký film s tématikou auto-moto?

Veru, točil som film, kde som bol šéfom motorkárskej bandy. Nikdy v živote som takú veľkú motorku nešoféroval, ale odhodlanie bolo väčšie a tak bol záber nájazdu v kameňolome, kde som mal zastaviť pred kamerou a miesto brzdy som stlačil plyn! Vynaháňal som tú kameru jedna radosť a svetlá som naokolo porozbíjal...potom ma už neposadili na žiadnu motorku, za čo som im bol veľmi vďačný. Dokonca mi nič nedali zaplatiť, ale s motorkami to bola moja posledná skúsenosť.

Stretli sme sa náhodou na Tomašíkovej ulici v showroome značky Honda. Rýchlo som pochopila, prečo som vás tu stretla, tak ako sa vlastne začal váš vzťah s touto značkou?

Vďaka šéfovi showroomu na Dunajskej ulici sa to všetko začalo. Vtedy som bol ešte členom SND, keď som sa išiel pozrieť, aké modely ponúkajú. Očarila ma krásna Honda Accord, ktorá bola za vynikajúcu cenu na vtedajšie pomery. Ponúkli mi výhodnú ponuku, že ak sa do dvoch hodín vrátim s „kešom“, tak mi dajú ešte 2-percentá z ceny auta dolu. Do dvoch hodín som sa s cashom vrátil...

Odvtedy ste mali rôzne typy áut značky Honda, dokonca vaša manželka, syn, takže celá rodina je spokojná či sa niekedy vyskytli i poruchy alebo iné problémy?

Je to už 24 rokov, čo som honda pozitívny aj so svojou rodinou a vystriedal som 6 áut tejto značky. Mal som Hondu Civic, Hondu Jazz skoro 9 rokov a teraz jazdím na Honde CR-V. Hoci rozmýšľam, že časom by som preferoval hybridný pohon. Manželka mala najprv Hondu Civic, ale túžila po Honde HR-V, tak sa jej sen splnil. Syn doteraz jazdí na staršej Honde Jazz a je spokojný. Vždy som mal dobrý kontakt na servis, kde ma upozornili, kedy mám ísť do servisu, tak žiadne problémy neboli ani v zahraničí, lebo s Hondou som pochodil skoro celú Európu bez vážnejších porúch.

Prejsť veľa krajín bez poruchy, to je obdivuhodné a hovorí to o kvalite auta...

Jeden problém tu bol, ale nie zapríčinený poruchou auta. V Chorvátsku na pumpe OMV som natankoval benzín s vodou. Pokračoval som v jazde, ale vedel som, že niečo nie je v poriadku s motorom. Došiel som do letoviska a už som potom nenaštartoval. Našťastie som dovolenkoval na jednom mieste, tak mi to až tak neprekážala. Na to, čo sa stalo, prišli neskôr, keď som volal do Hondy a zistil som ako perfektne funguje medzinárodný servis. Na miesto, kde som letoval, prišiel chlapík zo značkového servisu v Splite a vyriešil problém.

Hovorili ste, že najazdíte okolo 30-40 000 km ročne a nechce sa mi veriť, že by ste nemali nejakú náhodnú kolíziu s iným autom?

Nie auto, ale zviera bol dôvod nehody. Išiel som po diaľnici, predbiehal som autobus a zrazu vybehol pred moju prednú masku asi 30-kilový pes! Pribrzdil som, psa som minul, ale za mnou mazda 626 bola vo mne po celú kapotu. Mazde vzala kufor jedna česká pani, ktorá sa veľmi rozčuľovala, ale bolo to zbytočné, išla rýchlo a nedodržiavala vzdialenosť. Preto nemám rád lepenie sa na cestách, takým vodičom radšej uhýbam.

Skoro celú Európu ste precestovali, tak kde sú diaľnice podľa vášho „gusta?“

Prešiel som pobaltské krajiny, Švédsko, Nórsko, Fínsko a prešiel som celý Benelux. Očarilo ma Portugalsko, ktoré má takú infraštruktúru diaľníc, že keď som sa dostal na štvorprúdovú diaľnicu, tak som pochopil, že to sú najlepšie cesty, aké som zažil. Ani s Nemeckom sa to nedá porovnať. Všetci tam dodržujú predpisy, lebo online sú stále sledovaný kamerami po celom Portugalsku. Skúste ich nedodržiavať a uvidíte, aké sú tam vysoké pokuty. Vedia vám presne narátať, koľko ste prekročili rýchlosť. Na Islande sú tiež parádne a prázdne diaľnice, dokonca niektorí ich majú predplatené, tak nezažijú žiadnu kolónu. Brali sme si tam auto a povedali nám, že pri otváraní treba držať dvere inak ich vietor môže vylomiť. Potom sme zistili, že na diaľnici bola povolená rýchlosť 90 km/h a SKORO nás sfúklo z cesty. Pri vyššej rýchlosti sa môžu vylomiť dvere...

Spomínali ste, že ste dokázali v Honde Jazz previezť množstvo vecí, či už bicykel alebo kočík. Na kategóriu malých áut má Jazz veľký priestor a v tom asi nemá žiadnu konkurenciu, či?

Honda Jazz je čarovné auto a pomocou systému „one touch“ ponúka veľkú variabilitu priestoru, pretože na jeden dotyk sklopíte zadné sedadlá a vtedy zbadáte, že v najmenšom aute môžete odviezť viac ako v najväčšom. Z toho som bol nadšený, pretože som vášnivý záhradkár a v Jazze sme odviezli dvadsať stromčekov a pri tom počas prevozu sme stromčekom vôbec neublížili. Honda Jazz je malé, veľké auto.

Nový model Honda Jazz v porovnaní s predchádzajúcou generáciou vás zaujala novými vyplepšeniami po každej stránke?

Honda Jazz ma prekvapila dravejším športovejším a hranatejším dizajnom, pretože ja som mal oblejšie tvary v staršej verzii. Zadné svetlá a preliačina zboku dávala autu taký futuristická ráz. V interiéri sa mi videlo viac odkladacích priečinkov, väčšia variabilita a priestor na zadných sedadlách. Mám problém s chrbticou a potrebujem pohodlné a anatomické tvarované sedadlo, ktoré mi fixuje pozíciu tela počas jazdy i v zákrutách a je určite lepšie ako v mojom Jazze. K tomu vyhrievanie sedadiel mi hlavne v zime pomáha a na rozdiel od malých iných áut si vzadu môže sadnúť aj vysoký človek. Dokonca aj nad hlavou je dostatok miesta a rád sedím vyššie, aby som mal dobrý výhľad. Prístrojová palubovka sa až tak nezmenila, je pootočená na mňa, dotykový displej a všetko je sústredené na šoféra. Volant je štepovaný a je to fajn, lebo ak sa náhodou ruka prešmykne, tak štepovanie pôsobí ako zdrsňovacia plocha. Na Honde mám rád, že množstvo prvkov je ovládaných na volante. Ak si človek na to zvykne, tak sa tomu nemusí už venovať, lebo intuitívne vie, čo má robiť. Automaticky dávam tempomat, pridávam, uberám alebo manipulujem s rádiom, s telefónom a nepúšťam volant. Systém štart-systém v staršej verzii Jazza nebol, ale ja to vítam. Čalúnené sedadlá s červeným štepovaním hovoria o športom prevedení interiéru. Nepotrpím si na to, ale v každom prípade bez ohľadu na moju konzervatívnu povahu, je to príjemné auto aj na dotyk a vypracovanie materiálov. Kožené sedadlá sa viac lepia, tak preferujem čalúnené. Síce sa spotím sa aj na tých, ale určite menej ako v kožených. Čalúnenie v bočných dverách je pekný estetický doplnok. V zime, kým oškriabem čelné sklo, tak späťáky sa zapnutím gombíka rozmrazia samé.

Benzínová jednapäťka je určite lepšia ako jednadvojka, pretože cítiť lepšiu akceleráciu. Hoci som navyknutý na silnejšie motory, tak táto motorizácia mi celkom vyhovovala a na mesto je ipriam deálna. Je vidieť, že idú s dobou dopredu a mňa zatiaľ Honda nesklamala. Podľa mňa, ten, kto si Hondu Jazz kúpi neoľutuje, lebo variabilitou priestoru, živosťou motora, plavnosťou podvozka a parkovacími schopnosťami vás presvedčí, že sa ho oplatí vlastniť a mať doma, tak ako ho máme v našej rodine my.

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť