Mestská melódia

24.03.2018 10:00

Speváčka Zuzana Kováčová a saxofonistka Juliána Gazdagová z kapely JaZz Belles našim vermým čitateľom porozprávali o muzike, šoférovaní, ale i problémovom parkovaní a nakoniec si zanôtili s novým modelom Nissan Micra...krásnu mestskú melódiu...

Dievčatá, obe vás spojila láska k jazzu a v kapele JaZz Belles a spolu vystupujete v rôznych kluboch, podujatiach, ale aj na rôznych festivaloch... okrem vás, koho máte ešte v kapele?

Ako už vyplýva z kombinácie dvoch sólistiek – speváčky a saxofonistky, musíme mať po svojom boku aj ďalších muzikantov. Najčastejšie vystupujeme v triu s klaviristom, no čoraz častejšie aj s kontrabasistom, bubeníkom či trubkárom. Už dlhší čas spolupracujeme s talentovaným klaviristom Tomášom Reginom. Sme však nesmierne rady, že sa nám podarilo zahrať si aj s mnohými renomovanými hudobníkmi z domácej jazzovej scény.

Julka, čím vás očaril práve saxofón, že ste sa ho rozhodli študovať?

Od detstva som počúvala jazz a funk. Saxofón ma uchvátil už pri prvom počutí vďaka svojmu nezameniteľnému zvuku, keď som začala hrať, vedela som, že saxofón bude mojou životnou cestou. Na konzervatóriu som vyštudovala klasický saxofón a popri tom som chodila na súkromné hodiny k Radovanovi Tariškovi, nakoľko som sa chcela venovať jazzu a  naše školstvo to neumožňuje. Momentálne som prijatá na JAMU v Brne na jazzový saxofón, čo ma veľmi potešilo.

Zuzka, ste speváčka, no aj vás som už videla so saxofónom v ruke...to bola len póza?!

Spievam ako každá správna speváčka – od narodenia a bez prestávky. Ako dieťa som však na spev nechodila. Venovala som sa tancu, kresleniu, zobcovej flaute, klavíru a chvíľu aj saxofónu. Čarovný zvuk saxofónu na seba však nenechal dlho čakať. Popri spievaní a štúdiu marketingového manažmentu na Univerzite Komenského som začala vo voľnom čase poctivo cvičiť na saxík a nastúpila som na konzervatórium. Hrať na saxofón ma môžete vidieť spolu s Julkou v zoskupení Radio Band, ktorý vedie Radovan Tariška. Obe sa tešíme, že sa Radio Band nedávno stal rezidenčným hudobným telesom Slovenského Rozhlasu.

Obráťme list, ste mladé kočky, ktoré sú určite šoférkami, pretože táto doba to už dosť vyžaduje a prezraďte nám, aké máte jazdné skúsenosti za sebou a čo vám ešte stále robí problémy na cestách?

Zuzka: jazdím od svojej 18-tky a väčšinou na rodičovskom aute. Najviac sa bojím parkovania. Pamätám si, keď som išla po prvý raz autom s kamošmi do mesta, tak som sa bála zaparkovať a zatiahla som len ručnú brzdu, vystúpila a čakala, kto z pasažierov mi pomôže. Našťastie sa toho chopila kamarátka.

Julka: v Košiciach som jazdila každý deň. Veľmi ma to bavilo. Dostala som tam však množstvo pokút za rýchlosť. Od kedy bývam v Bratislave, jazdím veľmi málo.

Ak vás zastavia policajti, zvyknete im navrhnúť, že im zahráte na saxofón, aby vás pustili?

To nie, proti pokute máme vo zvyku hovoriť, že sme chudobné študentky, alebo muzikantky. V noci sa nás zvyknú spýtať, odkiaľ ideme a akonáhle zistia, že sme hudobníčky, dajú nám dreger. Obe sme však zodpovedné a nemáme z čoho nafúkať. Jednému policajtovi sa raz zamotal jazyk a na otázku, či sme pili alkohol sa ho Zuzka pohotovo opýtala: „nie, a vy?“

Zuzka, čo je podľa vás vaša slabina pri jazdení?

Mám ťažkú nohu. Často neviem dodržiavať rýchlosť a nerobím to úmyselne. Spamätám sa až keď si uvedomím, že ostatné autá idú o dosť pomalšie.

Julka a čo vás nejaký „trapas“ v cestnej premávke?

Trapas sa mi stal, keď som išla z Košíc do Prešova na skúšku s mojou predošlou kapelou. V Prešove som sa vôbec nevyznala a vošla som na pešiu zónu s tým, že tam išli len autobusy a ja! Spôsobila som tam rozruch, musela som zastaviť. Pýtala som sa ľudí na cestu, a jeden milý pán sa ponúkol, že mi za mňa auto odšoféruje von z pešej zóny. Veľmi mi pomohol, za čo mu ďakujem.

Zuzka, spomínali ste, že okrem auta ste jazdili na štvorkolke. Kde to bolo a ako sa vám jazdilo?

Bolo to na dovolenkách na Kréte a Rodose. Jazdilo sa mi super! Nikto tam nedodržiaval pravidlá a napriek tomu to bolo bezpečné. Semafóry, predpisy, značenia a smerovky akoby neexistovali. Tam si treba len všímať okolie a udržiavať očný kontakt s ostatnými účastníkmi premávky.

Dievčatá, čo pre vás znamená navigácia a akú máte s ňou skúsenosť?

Julka: Najmä v prvých mesiacoch, kým som spoznávala Bratislavu, mi navigácia veľmi pomohla sa lepšie orientovať v hlavnom meste.

Zuzka: Znamená pre mňa veľa, nakoľko sa nie všade orientujem na 100%. Občas ma však moja navigácia v mobile vie aj nahnevať. Napríklad tak, že mi oznámi odbočku, až keď ju prejdem...

Čo odkážete mladým šoférkam ako ste vy?

...aby sa nemaľovali, netelefonovali, sústredili sa na cestu...a zapli si svetlá!

Máte radi autá na parkovanie a jedno z nich ste si práve vyskúšali. Nový Nissan Micra 1.0 L VISIA vás čím najviac prekvapil?

Zuzka: Asi tým, že zvnútra vôbec nepôsobí ako malé auto! Veľmi milé, pohodlné a príjemné autíčko šikovné na parkovanie, čo ja potrebujem. Rozmery auta mi naozaj vyhovujú. Má elegantnú červenú farbu a samozrejme oceňujem parkovací systém s cúvacou kamerou. Interiér bol priestranný a palubovka s budíkmi nasmerovaná na mňa bola prehľadná. Dobrý volant s ovládaním sa dobre držal a cítila som sa bezpečne na sedadlách, ktoré boli kombinované koža-čalúnenie. To je vyhovujúce hlavne v lete. Na manuálnu prevodovku som zvyknutá a na to, že to bol malý objem, tak to jazdilo sviežo a rezko. Nissan Micra je super pre ženy do mestskej premávky a som rada, že som mala možnosť si zanôtiť mestskú melódiu aj ja...

Julka: Dizajn auta sa mi páčil a v interiéri sa mi dobre sedelo hoci som bola vzadu. Tiež je tam dosť miesta a sedenie bolo pohodlné. Kufor bol dostatočne veľký aj na väčšie nákupy. Motor bol tichý, až pri vyšších otáčkach dal o sebe značne vedieť. Musím sa k Zuzke prikloniť, že je to auto ako stvorené pre praktické ženy, ktoré vedia, čo chcú. A my k tým ženám patríme tiež...

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť