Naše zlatíčko!

01.06.2019 19:04

Olympionička, niekoľkonásobná majsterka sveta a Európy Zuzana Rehák Štefečeková o svojich úspechoch, rodine, cestovaní a obľúbenej značke Ford

Držiteľka dvoch strieborných medailí z olympijských hier Peking 2008, Londýn 2012 a zlatej medaily z Európskych hier 2015 a množstvo iných ocenení. Nedávno ste vyhrala Memoriál Bednaříka v Brne, ale onedlho budete dvojnásobná mama. Čo všetko stihnete do pôrodu?

Tento memoriál som vyhrala som so slušným výsledkom 117 zo 125, takže som spokojná, pretože som nejaký čas mala prestávku nakoľko sme boli aj so synom chorí. Najbližšia dôležitá súťaž, ktorá ma čaká, sú Európske hry koncom júna v Minsku a o pár dní neskôr majstrovstvá sveta v Taliansku. Potom ešte zopár pretekov a nástup na materskú dovolenku.

Čakáte možno ďalšieho olympionika ako mamina...je to asi dedičný šport alebo hobby, ktoré vám učarovalo?

U väčšiny strelcov vrcholovej úrovne je to šport zdedený po rodičoch, starých rodičoch, jednoducho generácie dozadu, u mňa to robí aj tatino, obaja starí otcovia boli poľovníci, čiže zbrane a strelnice mi boli blízke od útleho detstva. Nešiel mi ani tenis ani volejbal, tak sme vyskúšali streľbu a myslím, že aj vďaka skvelému kolektívu, ktorým sme boli som pri tomto športe vydržala v jeho začiatkoch, pretože prvé výsledky a tým pádom motivácia prišli až o niekoľko rokov. Začala som v roku 1996 pod vedením môjho otca a v auguste 1996 som prestúpila pod vedenie môjho aktuálneho trénera a zmenila som aj disciplínu na šťastie. Nakoľko môj syn bol na strelnici prvý krát, keď mal len 4 týždne, tak si myslím, že tiež bude mať k tomu športu blízko, ale rovnako ak sa rozhodne byť nešportovcom, hnevať sa nebudem.

Neodmysliteľnou súčasťou patrí k vášmu životu cestovanie nielen po Slovensku, ale aj do zahraničia. Akú dopravu najčastejšie využívate?

S pribúdajúcim vekom sa viac presúvame letecky a už menej autom, predsa len je to rýchlejšie a pohodlnejšie.. Hoci sú destinácie ako Taliansko, kde vždy radšej cestujem autom, pretože je to menej závislé na oficiálnej doprave (doprava zabezpečená organizátorom súťaže, hotel- strelnica, strelnica – hotel, plus letiskový transfer), často so mnou cestuje aj môj syn a preto sa veľký kufor na aute vždy hodí viac ako 20kg batožiny do lietadla. A taktiež sa domov lepšie nesú lokálne produkty (cestoviny, salámy, proschiuto, tuniaky) v aute ako v batožine. Rada šoférujem, lebo ma nebaví sedieť na sedadle spolujazdca a vzadu už vôbec nie. Ak ideme s manželom, tak šoféruje viac on. Inak som aktívny šofér, ale väčšinou denný šofér, v noci nevydržím dlho šoférovať.

Taliani sú temperamentní a nie každý má odvahu jazdiť v ich premávke. Nemáte s tým problém?

Asi áno. Skonštatovali sme, že ak ešte raz pôjdeme do Milána, tak zaparkujeme na nejakom odstavnom parkovisku a budeme sa presúvať MHD. To je jediné mesto, kde som zažila, že nemajú vyznačené pruhy a pred semafórom sa buď zmestí 3 alebo aj 6 áut vedľa seba, plus smerovky moc často nepoužívajú. Sranda ale je, že im to u funguje iba my to nechápeme. Asi treba na to prax, ale oni sú s ich dopravným systémom stotožnení. Nikde inde v rámci Talianska sme tento problém nemali, sú síce blázniví, ale zároveň aj bezpeční šoféri.

Máte s Talianskom ešte niečo pozoruhodné, čo stojí za spomenutie?

Raz nás krátko za hranicami s Talianskom zastavila finančná polícia na klasickú kontrolu batožiny, objavili samozrejme 2 zbrane a niekoľko kartónov nábojov a práve s tými bol problém, pretože ich bolo viac ako je povolené. Stálo nás to asi 2 hodiny času a debát s policajtmi, ktorí neustále telefonovali a zisťovali čo sa s tým dá robiť. Našťastie viem po taliansky, takže s komunikáciou s nimi nebol problém, pospomínala som všetkých talianskych strelcov, popodpisovala niekoľko podpiskariet a nakoniec sme preložili jeden kartón nábojov do druhého auta, ktoré išlo s nami a bolo to zrazu v poriadku. Pri cestách po Európe máme so sebou Európsky zbrojný pas, kde musí byť puška, s ktorou cestujem oficiálne zapísaná a policajti (aj takíto finanční) nás môžu skontrolovať, čiže je úplne bežné mať takúto kontrolu.

Ak si zaspomíname na autoškolu, tak boli vtipné momenty alebo skôr tie stresujúce napríklad pri absolvovaní skúšky s policajtom?

Autoškola mi pripomenie parkovanie do radu stojacich vozidiel. To som nerobila tri roky ako som spravila vodičák. Vždy som radšej obišla niekoľko ulíc a našla iný spôsob parkovania a išla 15 minút peši. Ale aj to som sa časom naučila a myslím, že to teraz vôbec nie je poznať. Priznám sa, že som bola „stresmen“. Ruky sa mi zo stresu potili ešte asi rok po spravení vodičáku, tak som nosila rukavice. Inštruktor ma na cvičisku nechal trénovať cúvanie slalomu a išiel si zapáliť, lebo som to nevedela pochopiť kam točiť a stále som cúvala akoby s vozíkom (do opačnej strany). Po meste som problém jazdiť nemala, skôr takéto praktické veci mi moc nešli.

Cestné lišaje už má asi každý, ale vážnejšie nehody sú niekedy smutné. Dúfam, že ste také nič nezažili alebo predsa?

Mala som nehodu s maminým autom, ale našťastie to nebolo nič vážne a nikomu sa nič nestalo. Z mojej viny sa to nestalo, ale situácia vznikla tak, že ako som išla vo svojom pruhu, tak v opačnom pruhu bol odstavený nákladiak. Prvé auto za ním dobrzdilo, ale druhé za ním to už nestihlo a vytlačil toho pred ním do môjho smeru, kde ma trafil presne na stĺpik a rozbil zadnú časť Hondy Civic.

Čo nemáte rada v aute, na cestách a tak všeobecne?

Neznášam sadnúť do nafajčeného auta... Moji rodičia kedysi keď sme boli deti v aute fajčili a dnes aj svokor v aute fajčí a to naozaj nemusím... ešte nemám rada, keď idem peši so synom a so psom, tak ma pustí každý 19 šofér, aj to je vodič autobusu. Všimla som si, že 90 percent vodičov drží v ruke mobil (žiaľ nie som iná), díva sa dolu so sklonenou hlavou a nesledujú premávku...alebo na Račianskej ulici nikto nejazdí predpísanou 50-tkou, ak je zelená vlna a žiadna zápcha, tak si to tam pustia v obrovských rýchlostiach., čo mi príde nezodpovedné.

Kedy ste sa prvýkrát stretli so značkou Ford?

Môj otec mal kedysi Ford Sierra a my s manželom sme si kúpili Ford S-Max v roku 2015, cca rok pred narodením nášho syna. Pamätám si, že sme krátko predtým boli na autosalóne a hlavné čo nás zaujímalo bola veľkosť kufra.. Rozmýšľali sme, či sa tam zmestia pušky, náboje, kočík, cestovná postieľka, autochladnička a cestovné tašky. Tak nejako nás cez kufor oslovil Ford S-Max a časom sa nám ho podarilo kúpiť od kolegu môjho muža a sme zatiaľ veľmi spokojní. Pokiaľ vezmeme strešný nosič Thule, tak sa doňho vieme komfortne kompletne zbaliť na 2 týždne do Chorvátska či Talianska. S-Max aj svojim obrovským interiérovým priestorom máločo dokáže predčiť, dokonca aj sedenie vzadu je pre 3 ľudí vcelku komfortné, široké s dostatočným priestorom na nohy. Plus obrovský kufor, jednoducho je to naše zlatíčko.

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť