Neriskujem za volantom

04.07.2013 16:48

Elena Kohútiková, zástupkyňa generálneho riaditeľa VÚB banky - ekonómka veľkého formátu, manažérka a „Lady Euro“. Toto oslovenie si vyslúžila vďaka svojím schopnostiam, pretože stála pri zrode slovenskej koruny, ale aj pri zavedení eura na Slovensku. Samozrejme okrem iného je aj dobrou šoférkou s bohatými jazdnými skúsenosťami a my sme radi, že sa s nami podelila so svojimi motoristickými zážitkami, ale aj dojmami z testovaného nového Renaultu Fluence

Milujete ľudí, svoju prácu, ktorá je pre nás všetkých dôležitá. Čo všetko vám prináša tento váš pracovný post a naopak, čo vám berie?

Máte pravdu, ja veľmi milujem svoju prácu a vždy som to, čo som robila, mala rada. Som presvedčená, že bez toho, aby sme mali svoju prácu radi, nemôžeme v nej byť vynikajúci a postupovať dopredu. Pri  každej práci či študentskej brigáde som si našla niečo pozitívne, čo mi tú prácu priblížilo až tak, že sa stala mojim koníčkom. Práca mi prináša profesionálnu sebarealizáciu, priestor pre odborný rast, nové výzvy – napr. teraz obdobie krízy, hľadanie nových ciest riešenia a radosť z toho, ak sa mi podarí vyriešiť ľahký či ťažký problém. Prináša mi jednoducho profesionálne, ale aj ľudské uspokojenie. Na druhej strane si ma vyžaduje celú, zaberá mi nielen veľa času, ale berie aj súkromie. Ale s tým treba, ak prijmeme profesionálne výzvy, počítať.

Zavedenie eura a vstup do EÚ sa podarilo aj Chorvátsku, ktoré naši ľudia obľubujú a často navštevujú hlavne v letnom období. Čo podľa vás znamená spoločná mena v krajinách EU?

Chorvátsko síce vstúpilo teraz do EÚ, ale stále sa v ňom platí kunami. Nie je členom eurozóny a asi to chvíľu potrvá, pokiaľ zavedie spoločnú menu euro. Euro je „menovým“ pojítkom medzi krajinami eurozóny a je určite dobrým rozhodnutím. Mať voľný trh pre pohyb tovaru, služieb a kapitálu, ako aj pre pohyb osôb bez spoločnej meny by bolo ako mať výkonné a silné auto bez plynu. Práve euro dáva nový rozmer ekonomikám EÚ a nové možnosti využitia jednotného ekonomického priestoru pre to, aby sa stala Európa flexibilnejšou, konkurencieschopnejšou a rovnocennou iným ekonomickým celkom. No okrem plynu musí mať auto aj dobré brzdy a to je práve to, čo je jedným z pilierov menovej únie. Mať racionálnu fiškálnu politiku – u nás to poznáme aj pod pojmom „dlhová brzda“, t. j. opatrný prístup vlád k žitiu na dlh. Toto je jeden z problémov, ktorý sa práve v Eurozóne rieši. Napriek problémom, ktoré musíme v menovej únii riešiť, som si istá, že euro je z dlhodobého hľadiska dobrý a prospešný projekt nielen pre krajiny EÚ, ale hlavne pre ich obyvateľov – i keď na tejto ceste musíme prekonávať prekážky a riešiť problémy.

Ste ženou slovenského biznisu a sama hovoríte, že Brusel by nemal určovať podiel žien vo vedúcich pozíciách. Nie všetky ženy chcú byť vo vedúcich pozíciách. Toto rozhodnutie by malo zostať na vedení spoločností. Prečo si to myslíte a čo z toho vyplýva?

V dnešnej dobe každá firma hľadá vynikajúcich manažérov. A môžem kľudne povedať, že pri ich hľadaní nepozerá na pohlavie, ale na kvalitu. Muž sa narodí a do vienka dostane víziu „veľkosti“ – bude manažérom, prezidentom a pod. Žena dostáva do vienka starostlivosť o rodinu, deti, domácnosť. Dnešná doba sa začína výrazne meniť, v nižšom a strednom manažmente vidíme dnes veľa šikovných žien, ktoré vedia svoju prácu robiť vynikajúco a sú zamestnávateľom uznávané aj bez administratívnych kvót. No o týchto ženách nemáme oficiálne informácie a tak sa celé iniciatívy zamerali na ženy v predstavenstvách a dozorných radách, pretože tam oficiálne informácie existujú. Ale bez kvalitného stredného manažmentu nemôžeme mať ani kvalitný vysoký manažment. Mnohé ženy nechcú byť práve v tomto vysokom manažmente, aj keď by na to mali všetky predpoklady hlavne preto, že tieto pozície si vyžadujú celého človeka a nie iba 8 hodín denne. Ženy zvyčajne začínajú túto dilemu riešiť vtedy, keď sa rozhodujú o tom, či budú mať deti alebo nie. Mnohé ženy, ktoré postupovali hladko po manažérskom rebríčku zmenia svoj pohľad na  vysoké manažérske výzvy práve v období materstva a rodičovstva. Ale stále je dosť žien, po ktorých začínajú firmy čoraz viacej siahať a dosadzovať ich do najvyšších pozícií. Druhým problémom je podpora spoločnosti a vyspelosť v spoločnosti. Mnohokrát ženy nemajú podporu partnera pre výkon najvyššej funkcie, práve preto, že dlhý čas tieto funkcie boli vyhradené mužom a ich ženy im poskytovali podporu. A tu by sa žiadalo nie začínať od veľkých firiem kótovaných na burze, ale od parlamentov a vlád, aby tieto inštitúcie dávali silný signál do spoločnosti, že sa v nej niečo mení, resp. má zmeniť. Koľko máme žien v parlamente a vo vláde my?

Našich čitateľov by zaujímalo, čím by mali byť mladí ľudia motivovaní, keď chcú pracovať vo finančnom sektore a boli by spokojní samy so sebou?

Bez ohľadu na to, v ktorom sektore chce mladý človek pracovať, musí byť pripravený na to, že ak chce v živote dosiahnuť niečo viacej, musí na sebe veľa robiť. Ja vždy hovorím, aby si mladí ľudia dali pred seba najbližší cieľ – napr. junior sa chce stať behom 4 rokov seniorom, alebo senior vedúcim oddelenia a aby robili všetko pre to, aby tento cieľ dosiahli. A aby ho dosiahli musia robiť viacej ako je ich súčasná pozícia. Dnes sa celý život učíme a teda nestačí iba ukončiť školu a povedať si, že tým moje štúdium skončilo. Škola je iba predpokladom pre budúce povolanie. A práve od toho, ako intenzívne budeme na sebe pracovať i po skončení školy, ako si budeme rozširovať svoje vedomosti a zručnosti, závisí aj náš ďalší profesionálny rast. Vo finančnom sektore je to navyše aj o vysokej morálke a etike – lebo finančný sektor je o dôvere. Aby klient prišiel do banky a priniesol do nej svoje peniaze musí si byť istý, že je to inštitúcia, ktorá má nielen vysoký profesionálny, ale aj morálny kredit. A ten vytvárajú všetci zamestnanci. Práca vo finančníctve je veľmi náročná, lebo chyby môžu znamenať priame finančné straty. O to viacej zodpovednosti sa vyžaduje od každého, kto v tejto oblasti pracuje.

Pani Kohútiková, obráťme list a prezraďte nám, aká ste za volantom?

Snažím sa byť kľudnou a trpezlivou vodičkou. Naučila som sa to hlavne na mojom dennom dochádzaní z Limbachu, kedy sa ozaj treba vyzbrojiť trpezlivosťou hlavne ráno na ceste do Bratislavy. Rada jazdím a občas i dynamicky, ale nerada riskujem za volantom. Som skôr opatrnejšia, ako veľmi odvážna vodička i keď mám rada rýchlu jazdu. No na druhej strane, ako správna bankárka – nerada platím pokuty, preto sa snažím jazdiť podľa predpisov.

Pamätáte si ešte na zážitky z autoškoly alebo z prvých vašich kilometrov na cestách?

Autoškolu som absolvovala v Ilave – bývala som v tom čase v Dubnici nad Váhom – v roku 1978. Bola som predsedkyňou triedy a žili sme ako ozajstný kolektív. Držali sme spolu a aj sme spolu oslávili skúšky. Pamätám si, že najväčší problém mi robila jazda do kopca na ručnú brzdu, bála som sa i toho najmenšieho kopčeka a v Ilave taký bol -  že to nezvládnem. Druhou mojou „nočnou morou“ boli križovatky.  Nemala som predtým totiž žiadnu skúsenosť s autom, nakoľko moji rodičia auto nevlastnili. Tak to bolo pre mňa všetko nové, ale nakoniec som všetko dobre zvládla a „vodičák“ som dostala na prvý pokus.

Ešte si spomeniete na vaše prvé a terajšie auto, na ktorom jazdíte? Aké kritéria podľa vás musí auto spĺňať?

Mojim prvým autom bola Škoda MB 120 oranžovej farby, ktorú sme kúpili v roku 1984. Už sme bývali v Bratislave a ja som od absolvovania autoškoly nejazdila a preto som sa učila v noci jazdiť na sídlisku na Dolných Honoch. Pamätám si dodnes na svoju prvú jazdu na novom aute – zastavili ma hneď policajti a pýtali sa ma, prečo nemám v noci zažaté svetlá – bol 8. marec a určite si mysleli, že idem z nejakej oslavy. Boli úplne šokovaní, keď som sa ich spýtala, či mi môžu ukázať, kde sa tie svetlá zažínajú. Pustili ma potom bez pokuty a ešte mi poukazovali plno vecí v aute ako ich treba ovládať. Môj muž totiž strážil deti, tak som bola odkázaná výlučne na seba.

Dnes jazdím na Audi 6, je to moje služobné auto. Mojim prvým kritériom je, aby som sa v aute cítila bezpečne. Z tohto pohľadu aj preferujem autá s pohonom na všetky 4 kolesá – štvorkolky.  A ako žena uvítam, ak má auto automatickú prevodovku. Samozrejme, som rada, ak sa mi v aute pohodlne sedí, ak má parkovacie senzory (žena!?) a silnejší motor. Ako bankárke mi nie je ľahostajná spotreba a ako matke to, aby auto čo najmenej znečisťovalo životné prostredie.

V zahraničí ste mali možnosť jazdiť tak, že ste boli prekvapená ohľaduplnosťou vodičov v danej krajine a naopak, kde sa vám nepáčilo ako vodiči jazdia?

Záleží od krajiny. Asi najohľaduplnejších a najdisciplinovanejších vodičov som stretla vo Švajčiarsku, osobne nemám problém ani v Rakúsku či Nemecku. Neohľaduplných vodičov stretneme tiež vo všetkých krajinách. Na Slovensku sa máme ešte čo učiť, aby sme dodržiavali nielen predpisy, ale aj boli ohľaduplní k ostatným vodičom. Nemám rada, keď stojím poctivo v zápche a okolo mňa obiehajú vodiči vo vedľajšom pruhu, ktorý je odbočovací a snažia sa čo najviac „dobehnúť“ tých, ktorí poctivo čakajú v rade. Taktiež nemám rada bezohľadných vodičov, ktorí jazdia akoby nízko leteli s lietadlom a mnohokrát spôsobia zranenia či smrť nevinným ľuďom. Myslím si, že základom ohľaduplnosti je dodržiavanie predpisov pri jazde. To je prvý krok k tomu, aby sme sa aj na cestách správali k sebe úctivo a vážili si jeden druhého, ale hlavne – životy tých druhých.

Myslíte si, že ženy sú lepšie vodičky ako muži?

Ženy sú poväčšine opatrnejšie ako muži, a preto si myslím, že i jazdia bezpečnejšie. Na druhej strane, muži sa vedia plnohodnotne sústrediť na jazdu a i keď jazdia dynamickejšie a idú do väčších rizík na ceste, majú to vopred premyslené a vedia riziko odhadnúť dopredu a tým ho minimalizovať. My ženy sa mnohokrát dopustíme priestupku alebo i dopravnej nehody kvôli tomu, že sa plnohodnotne nesústredíme na riadenie vozidla (sme predsa multifunkčné) a riešime v hlave buď rodinné alebo pracovné problémy. A to môže spôsobiť zlyhanie na našej strane preto, že nie sme úplne sústredné na jazdu.

Mali ste veľa pokút vo vašom živote prípadne si pamätáte aj na nejakú dopravnú nehodu?

Už som spomínala, že nerada platím pokuty a snažím sa dodržiavať dopravné predpisy. Ale nejaké pokuty som zaplatila za tých cca 30 rokov čo jazdím. Bolo ich asi 5. A mala som aj drobné dopravné nehody, dve, ktoré som nespôsobila ja – raz jeden vodič nezastal na stopke a „nabral ma“ – to bolo ešte s MB-čkou a druhýkrát nedávno sa vodič nevenoval riadeniu a stáli sme na križovatke, narazil do auta za mnou a to do mňa, ale mala som aj dve nehody, ktoré som spôsobila ja – stali sa na ľade a našťastie boli iba malé, obe boli ešte s MB-čkou.

Je nejaký zaujímavý model auta, ktorý by ste chceli vlastniť?

Úprimne sa priznám, že žiadny takýto sen nemám. Pre mňa je auto prostriedkom a nie cieľom.

Ako sa vám páčil nový model Renaut Fluence 1,6 dCi, ktorý ste si mohli vyskúšať?

Toto auto vzbudzovalo vo mne dôveru solídnosti a bezpečnosti a malo pekný tvar. Priznám sa, že som čakala auto tmavej farby, na ktoré som zvyknutá a nakoniec bolo svetlé a ani som nečakala, že budeme zladení  farbou. Vžďy som mala čierne alebo tmavomodré autá a chcela som mať biele, pretože som si myslela, že na ňom toľko nevidieť nečistotu. A viac sa hodí eleganciou k ženám.

Čo sa týka jazdenia, tak som si "tipla" objem motora a uhádla som. Plynový pedál s mojimi vyššími opätkami reaguje ešte živšie ako som si myslela a jazdilo sa mi na ňom dobre, „oprášila som si svoje poznatky s manuálnou prevodovkou“, a celkovo som sa cítila príjemne. Zvyknutá som síce na automat, ale a s prehadzovaním prevodových stupňov som nemala problém.  V interiéri sa všetko dobre obsluhovalo a nemala som problém, žeby som niečo nepochopila. Riadenie auta a jeho ovládacie prvky boli  jasné a jednoducho obsluhované zo strany šoféra.Obrazovka s navigáciou v strede palubnej dosky bola prehľadná a vkusná. Sedenie bolo veľmi pohodlné vpredu aj vzadu, nič ma nerušilo. Kufor bol síce nižší, ale dostatočne dlhý a hlboký – takže veľmi dobrý dojem. Naozaj Renault Fluence môže byť aj vhodným managérskym autom.  Zaujalo ma autorádio, ktoré bolo kvalitné a môžem prezradiť, že rada spievam každý deň. Momentálne mám v merku východniarske piesne /zemplínske, šarišské, ukrajinské). A chcem sa ich aj naučiť a v aute si ich určite prespievam. Mojím deťom som vždy hovorila, aby so mnou spievali na dlhých cestách, nech nedostanem mikrospánok. Oni to vnímali a tak sa naučili spievať ľudové piesne. Cesta rýchlejšie ubiehala tak ako teraz pri našom rozhovore.

Text: Alena Chorvátová

Foto: autorka

Späť