Perinbaba na cestách

19.01.2024 17:34

Bývalá herečka a v súčasnosti projektová manažérka Petra Kolevská Vančíková nás prekvapila, že je vášnivá šoférka a zažila príhodu za volantom v spojitosti s Perinbabou. Jej pohľad na dnešných vodičoch si prečítate v našom rozhovore, ale aj videá, kde si otestovala novú plugin hybridnú Hondu CR-V. Verím, že vás zaujmú...

Po 25- rokoch pred kamerou si zmizla z obrazoviek, z divadiel a predsa nedávno si sa objavila a opäť zahrala v Jabubiskovej Perinbaba 2. Kým si sa vytratila z herectva, kde si hrala?

Bola som na voľnej nohe a mohla som hosťovať v  divadlách Astorka, Nová scéna, kde som mala úžasné herecké príležitosti. Potom som odišla do Prahy, kde som bola tri roky a venovala som sa  filmovej a televíznej tvorbe. Dostala som dokonca ponuku na angažmán v divadle Na Vinohradech, ale rozhodla som sa vrátiť na Slovensko. Prišla nežná revolúcia, založenie si rodiny, krásne, no náročné obdobie producentskej práce v audiovízii  a teraz, 15-ty rok robím na projektovom riadení a na implementácii projektov, ktoré sú financované z  európskych fondov. 

Vráťme sa k nedávnej premiere Perinbaba a dva svety…možno máš nejaký zvláštny šoférsky zážitok, ktorý ti napadne v súvislosti s Perinbabou?!

Zážitok sa spája s Paľkom Mikulíkom, ktorý mi často v televízii i vo filmoch robil otca, aj v Perinbabe, ktorú sme nakrúcali počas zimy. Raz po skončení predstavení v divadle sme sa v noci presúvali z Bratislavy na východ po zasneženej diaľnici a okolo auta sa vytvoril jednoliaty biely priestor, v ktorom bolo ťažké odhadnúť, kde je cesta, kde krajnica. Dalo sa ísť, maximálne 20-30 km/h., čo spôsobilo, že sa mokrý sneh začal zhromažďovať medzi pneumatikami a zásterkami. Pri mínusových teplotách sa tam vytvorila pevná ľadová manžeta a auto odrazu samovoľne zastalo. Začali sa objavovať zlovestné oranžové záblesky a napadlo nás, že sme sa stali obeťami mimozemšťanov, alebo veľmi vydareného žartu skutočnej Perinbaby. Všetko sa však vysvetlilo, pretože oranžové svetlá patrili pomaly sa blížiacemu pluhu, ktorého posádka nám ochotne pomohla a za ktorým sme bezpečne prešli celým úsekom, ktorý zahaľovala naozaj nezvyčajná zimná hmla...

Asi nebudem klamať, že mať vodičák aj v tej dobe socializmu u ženy nebola vždy samozrejmosť. Ako to bolo u teba?

Mať vodičák bolo súčasťou požiadaviek na vtedajších mladých hercov, tak som si ho urobila. Samostatne jazdiť som začala až oveľa neskôr, až keď sme si s manželom kúpili naše prvé auto. Nedokázala som predtým prekonať obavy a prílišný pocit zodpovednosti za auto, ktoré patrilo niekomu inému. V súčasnosti je však šoférovanie moja veľká vášeň! Mám rada rýchlu, no bezpečnú jazdu v rámci dopravných pravidiel. Musím sa priznať, že už sa mi stalo, že som za prekročenie rýchlosti pokutu platila. A niekedy, keď išlo naozaj len o nepatrné prekročenie povolenej rýchlosti, mi trošku aj pomohlo, že ma policajti poznali z televíznej obrazovky, alebo z filmového plátna.

Za iné dopravné priestupky neboli pokuty?

 Pamätám si, že som stíhala na poslednú chvíľku jedno veľmi dôležité pracovné stretnutie s partnermi zo zahraničia a nemohla som meškať. Už vtedy bol v Bratislave problém s parkovaním a vedome som parkovala na zákaze, neďaleko americkej ambasády. Stretnutie dopadlo vynikajúco, no keď som vyšla z hotela, prvé, čo som zbadala bola odťahovka, ktorá práve odchádzala s naloženým autom, ktoré predtým stálo vedľa toho môjho. Druhá, zatiaľ prázdna odťahovka, sa chystala na to moje... Dodnes neviem, ako sa mi na tých podpätkoch podarilo dobehnúť k autu skôr, než ho začali nakladať a už vôbec nechápem, ako sa mi podarilo prítomných policajtov presvedčiť, aby sme to urovnali blokovou pokutou a mojim prísľubom, že už nič také neurobím. 

Boli u teba rôzne situácie na cestách, kedy si mala pocit, že z kolízie bude dopravná nehoda?

Jazdím bez nehody, ale asi najhoršie to bolo na Záhorí smerom od Lozorna. Po starej ceste na Pernek, je pravotočivá zákruta s miernym klesaním, ktoré vytvára optický klam, ako keby tá cesta pokračovala rovno. Šoférov, to priam zvádza, aby začali predbiehať. Ak idete z protismeru, pomerne často sa tam ocitnete zoči-voči autu v protismere. Zrazu spoza zákruty sa vyrútilo predbiehajúce auto príliš vysokou rýchlosťou a ani jedno z áut, ktoré sme sa tam ocitli nepatrilo k tým subtílnejším...držala som volant, posunula som sa, čo najviac doprava a v tej rýchlosti sme si len otreli spätné zrkadlá...cítila som, ako pravou stranou podvozku rozrývam priekopu. Dostala som sa naspäť do svojho jazdného pruhu a našťastie sa nič nestalo mame ani sestre, ktoré boli v aute...

Čo nemáš rada na slovenských vodičoch?

Nemám rada ľudí, ktorí sú agresívni a prenášajú to do spôsobu svojho šoférovania. Skôr odpustím začiatočnícku chybu ako dokazovanie ostatným, aké silné mám auto a aké veľké ego sa v ňom vezie. Verte, že na našich cestách sa dajú stretnúť aj takí, ktorým v tom nezabráni ani červená na semafóre, či spustené závory na priecestí. Ako mladšia vodička, som zvykla také správanie vodičov štipľavo okomentovať. Až do chvíle, kedy sa po prudšom zabrzdení pred autom, ktoré z bočnej ulice jednoducho nezastavilo, tak sa z detskej sedačky ozvalo : „Mami... aj to bol „debil“?... Bola to moja trojročná dcéra a ja som si uvedomila, že má prudšie brzdenie auta s týmto slovom...automaticky spojené. Hoci si myslím, že prestať by mali vodiči, ktorí agresívnou jazdou zapríčiňujú zbytočné kolízie na našich cestách. 

Text, foto a video: Alena Chorvátová

Späť