Skrytá šelma

07.05.2016 10:35

Slovenský herec alebo mačiak Mudrlant z muzikálu Cats - Laco Hudec Šubrt krotil 230 koňovú šelmu Octaviu RS

Ste absolventom základnej muzikálovej školy Alkana a tanečne ste sa zúčastnili aj Majstrovstiev Sveta a Európy. Pôsobili ste v tanečnom divadle Bralen, ale kedy začala vaša muzikálová éra v mnohých hlavne českých divadlách?

Kvôli mojim rodičom som si urobil maturitu najprv na hotelovej škole, lebo chceli, aby som mal niečo poriadne a hneď na druhý deň som išiel do Prahy a začal sa venovať muzikálom. V roku 2003 som hosťoval v českom muzikáli Rebelové a hneď na to v muzikáli Cats vo veľkej roli Rozumbrada. Teraz pôsobím vo viacerých pražských divadlách v muzikáloch Mamma Mia, Jesus Christ Superstar a v mnohých iných projektoch.

Štvrtýkrát naštudovaná postava Mačky v muzikáli Cats v divadlách – v Prahe, Brne, Plzni a pred týždňom ste mali premiéru Cats v Bratislave. Koľko rokov ju už hráte?

Začínal som túto rolu hrať, keď som mal 19 rokov a bude to už pomaly 13 rokov.

Prvýkrát som hral s orchestrom a videl 1x noty, učil sa od skúsenejších hercov a všetko bolo pre mňa nové, ale dnes už do tej postavy dávam všetky skúsenosti môjho života.

Jazdili ste na koňoch, robili modeling, v lete sprevádzali turistov po pamiatkach a máte ďaľší projekt, ktorý je veľmi zaujímavý. Poviete nám niečo o ňom?

Na modeling som už veru pristarý, ale v lete, keď nie je veľa roboty, tak sprevádzam turistov a komunikujem v angličtine. Ďaľší projekt  sú „Veci z vecí.“ Šijem rôzne veci, tašky, ktoré sú šité z čipsov. Nezjedz čipsy, ale pošli Lacovi a on ti  z nich urobí kabelku! Bude na nich zips vo vnútri dokonale podšitá a do auta si sadneš ako čipsová kráľovná!

Uauu! To je veľmi zaujímavý projekt, ale v Bratislave sa pohybujete asi málo, keďže účinkujete viacmenej v Čechách...

Už budem jazdiť aj do Bratislavy, keďže tu hrajem na Novej scéne v muzikáli Cats. Máme po premiérach, ktoré mali obrovský úspech a som rád, že sa naučím viac jazdiť v mojom rodnom meste. Vodičák som dostal klasicky od rodičov na osemnástku. Mali sme rodinnú Octaviu, na ktorej som jazdil, ale pred pol rokom sa mi ju podarilo rozbiť. Mikrospánok. Zaspal som unavený za volantom v jednej dedine a nabúral som. Auto nepojazdné a muselo ísť do šrotu.

Sú pražskí vodiči tolerantnejší oproti našim?

Zipsovanie, púšťanie vodičov, byť tolerantný k ostatným účastníkom premávky som sa naučil v Prahe, lebo v Bratislave asi ťažko. My sme temperamnetný národ a je to vidieť aj v doprave. Nikto vás nepustí, keď sa chcete zaradiť do pruhu. Mal som tu taký zážitok, že som stál na chodníku a zamával som vodičovi nech ma pustí. On stiahol okienko a vynadal mi do všetkého možného a ja som zostal v šoku. Nič by sa nestalo, keby ma pustil. Nielen v Prahe, ale aj v Rakúsku sú tolerantnejší vodiči ako u nás. Moja mama ma učila, že auto je zbraň a je to pravda. Snažím sa predvídať či už ako šofér alebo chodec a pomáha mi to.

Jazdili ste na Felicii, Octavii a teraz máte Fabiu, tak asi značka Škoda je vám bližšia ako tie ostatné?

Nové auto nemám a jazdím na staršej benzínovej Fabii, ktorú som si sám kúpil a zatiaľ mi stačí. Jazdím na nej do Čiech, teraz do Bratislavy a do Viedne. Možno do budúcnosti príde niečo iné, ale zatiaľ som verný značke Škoda. Nejaké kombi na dlhé cesty by nebolo zlé.

Pretože asi veľa času trávite v aute?

Niekedy aj spím. Mám takú príhodu, keď sme sa s partnerom  tajne brali v Brne. My dvaja a náš pes sme sa vybrali na svadobnú cestu do Nice k našim kamarátom. Tankovali sme na benzínke a v strese zo svadobného šatu sme sa tam prezliekali za kufrom auta. Bolo to dosť adrenalínové. Podobný zážitok sme mali v Chorvátsku, kde sme spali chrbtom do kufra a v noci nás náhle zobudili policajti. Platili sme pokutu a doteraz nevieme či sme spali na cudzom pozemku alebo policajti nemali čo robiť a zbytočne nás zobudili.

Pochodili ste viaceré krajiny iba autami alebo aj na motorkách?

V Indii sme na skútri nevedeli v noci zapnúť svetlá, tak sme si zapli čelovky a vzadu výstražné svetlá. Trúbili síce na nás, ale premiestnili sme sa tam, kam sme potrebovali, ale ich pravidlá boli iné. Do kruhového objazdu a do križovatky proste idú, nezastavujú a neočakávajú, že im niekto zastaví a dá prednosť. Skoro sme mali búračku, lebo sme chceli dať prednosť. Vtipné boli úzke dedinské cesty, na ktorých išiel osobák, vedľa slon aj rikša... Najväčší machri sú tam vodiči autobusov, pretože tí ešte predbiehajú ďaľsích štyroch. Ak si v tom autobuse, tak sa bojíš, skáčeš na sedadle, ale musíš si zvyknúť, inak to nejde.

Okrem motoriek jazdíte aj na bicykli, keď je čas?

V Prahe jazdím na bicykli asi 4 roky a keď mám skúšku, tak je super, že ma to predtým rozohreje. Cyklotrasy tam hneď neboli, ale postupne sa to vybudovalo ako v Holandsku a v Rakúsku, kde má cyklista vždy prednosť a majú tam na vysokej úrovni vybudované. U nás by to tiež pomohlo doprave, ale chce to iba čas, kedy to začne mesto podporovať a ľudia si na to zvyknú a budú jazdiť.

Športová verzia Škody Octavie RS 230 je asi prvá, v ktorej ste si mohli zajazdiť iným štýlom ako bežnými autami...

Táto ostrá verzia Octavie RS so športovo agresívnym dizajnom ma úplne dostala! Ozajstná šelma s riadnymi pazúrami! Bixenóny s LED-kovým pásom bol efektný a čierne disky vyzývavo ladili k bielemu outfitu karosérie.

Interiér praktický a priestranný ako sme v Octaviach zvyknutí. Škodovácka palubovka, ale komfortnejšia ako v mojej Fabii. Usporiadanie tlačidiel tak, že som sa ihneď so všetkým rýchlo adaptoval aj pri štartovaní. Efektné červené doplnky aj prešívanie ako vo Ferrari a športové sedačky ma držali v zákrutách. Ako 185 cm vysoký kocúr som sa do nich uvelebil, ale asi radšej bez parochne, aby som v tomto prestrojení nespôsobil nehodu. Mačky by vraj mali byť pri jazde pripútané a ja som bol tiež. 6-stupňový manuál bol presný a benzínový dvojlitrový turbomotor RS-y mal úžasnú zvukovú kulisu vo vyšších otáčkách a menením jazdných režimov (Eco, Comfort, Sport) ma najviac dostal športový, ktorý mal nenormálnu dynamiku. 230 koní pod kapotou som si užíval ako sa len dalo a na ten zvuk strielania z výfukov len tak skoro nezabudnem!

Text a foto: Alena Chorvátová

Späť