Spomienky na Hyundai

02.01.2012 10:41

Oľga Feldeková je slovenská prozaička, novinárka, scénaristka, dramaturgička, glosátorka a manželka slovenského spisovateľa Ľubomíra Feldeka. Píše množstvo fejtónov do denníkov a je autorkou siedmych zaujímavých kníh Sťahovanie na mieste, Dievča a šťastie, Rozprávky pre dievčatko, Veverica, Svet je aj inde. Diváci ju poznajú z glosátorskej relácie Sedem, ktorú vysiela televízia Joj.

Pani Feldeková, kam by ste sa v prvom rade vy zaradili?
Pravdepodobne by som sa zaradila najprv k matkám, pretože som sa dlho tak cítila pri našich piatich deťoch. Nepretržite sa cítim manželkou a ostatné striedam. Profesne som novinárkou a cez písanie na počítači si viem vyliečiť rôzne traumy, ktoré občas do života človeka prídu. Tak mi vyšlo sedem kníh. Časté ohlasy od čitateľov ma nesmierne tešia a povzbudzujú v mojej práci. Momentálne mám rozpísanú knihu, ktorú píšem už niekoľko rokov a snáď ju aj dokončím.

Ktorá z kníh je vám najmilšia?
Dlhšia novela skoro ako román sa volá Veverica. Je to taký fantazijný realizmus. Mala som s tým úspech aj v Londýne, kde ma prirovnali k Timrave. To bola pre mňa veľká pocta a tým všetkým ovplyvnená mám veľký vzťah práve k tejto knižke.

Ste už v dôchodku alebo pracujete na voľnej nohe?
Som na voľnej nohe a musím povedať, že je to krajšie ako keď niekto povie, že som na penzii. Písanie, ale aj účinkovanie v relácii Sedem ma baví. Sme tam super partia a jeden druhému si prajeme len to dobré. Večer, keď to pozeráme s manželom, tak ma neustále kontroluje ako jazykový purista a dáva pozor, či nepoužívam čechizmy, alebo či zle nespodobujem.

Bolo ťažké v dobe komunizmu získať dobré auto?
Určite bol poradovník na auto a my sme to riešili v roku 1967, keď sa nám narodil druhý syn. Podarilo sa nám získať Moskvič, ktorý bol v tej dobe veľkým hitom. Išli sme s ním za mojou mamou na Oravou. Áut na cestách nebolo ako dnes a my sme s rodinkou vyrazili. Šoféroval manžel a v najväčšom sústredení hľadel pred seba. Zodpovednosť mu nedovoľovala pozrieť sa do spätného zrkadielka ani na palubnú dosku. Mojou úlohou spolujazdca bolo každých päť minút podávať hlásenie. A tak som teda hlásila: "Ideme štyridsiatkou, za nami nič, pravý okraj v poriadku." To som hlásila stále. Po niekoľkých hodinách sme sa priblížili k Piešťanom a ja som už nemala hlas a môj manžel musel zastať, aby si rozcvičil stuhnutú chrbticu. Cestovali sme vtedy celý deň a moja mama bola zúfalá, ale nakoniec sme večer dorazili v poriadku. S očakávaním si môj muž posadil nášho syna na kolená a dal mu do ruky volant. Ako sme vchádzali do brány, tak sme si vyvalili jednu stranu auta! Odvtedy mi môj muž povie, keď sa niekde blížime a ja šľapem na plynový pedál, že „pozor, smrť v garáži.“

Je nejaký model auta, ktorý vám prilipol k srdcu?
Môj syn s nevestou, keď boli v Amerike, tak mi doviezli nový Hyundai. Naučila som sa na ňom jazdiť a dokonca aj moja dcéra ho ešte po mne zdedila. Skvelé auto, ktoré ma nikdy nesklamalo. Potom mám poruchové skúsenosti na 1203 - ke, na ktorej som vozila cement na stavbu. Veľké auto, ale spojka sa na ňom neustále kazila. Nakoniec sme mali Renault Clio, ktoré mi tiež priliplo k srdcu, ale už bolo staré a doslúžilo.

Nehody a prípadné pokuty sa vám v živote vyhýbali?
Ja som za vyše 40 rokov nemala nehodu ani defekt, čo aj môj muž ocenil a spomenul v jednom časopise s touto tématikou. Pokuty som občas zaplatila, ale trápi ma jedna skúsenosť, ktorú mala moja dcéra Katka. Má cukrovku a pri šoférovaní má vždy po ruke Coca-colu. Napila sa z nej pri šoférovaní a policajti ju zastavili a dali jej za to pokutu. Neuvedomila si, že niečo podpísala a neskôr jej prišla vysoká pokuta, ktorú mala zaplatiť. Sťažovala som sa, za akých podmienok sa to udialo, ale vôbec som si nepomohla, pretože pokutu som musela zaplatiť. Sľúbili, že to časom poriešia, ale nič sa sa doteraz neudialo.

Čo vás zaujalo na novom naftovom Hyudai i 30 1,6 CRDi, ktorý ste mali možnosť vyskúšať?
To, že to bol práve Hyundai a to sú moje úžasné spomienky! Veľmi sa mi v aute dobre sedí a výhľad z auta je tiež dobrý. Priestoru, ale aj kufor je veľký na také malé auto. Super sa mi jazdilo s rýchlym jedna šestkovým motorom. Išla som opreteky s vetrom a vôbeč nič mi v ňom nehukotalo. Prístroje ukazujú rôzne informácie ako aj priemernú aj okamžitú spotrebu, čo sa mi páčilo. Rádio nepočúvam, lebo sa sústreďujem na jazdu a pozorujem okolie. Parkovanie s i- tridsiatkou bolo skvelé úžasné a najviac sa mi páčilo, že keď som zastavila na križovatke, tak sa mi vypol motor a potom po šľapnutí na spojku sa motor opäť naštartoval. Šetrí to naše životné prostredie. To som na svojom Hyundai nemala. Množstvo úložných priestorov asi každá žena ocení. Tým som povedala, že je to také mestské auto pre ženu. To znamená, že aj pre mňa. K tejto značke by som sa ešte určite vrátila, pretože na príjemné spomienky sa nedá zabudnúť.

Text: Alena Chorvatova
Foto: autorka

Späť