Už nemám žiadny automobilový sen

31.07.2011 19:18

Fedorové obľúbené autá

Za tri či štyri roky som najazdil približne 130 000 km. Momentálne jazdím väčšinou na dvoch autách, pretože chlapčenské sny som si už dávno splnil. Dve z nich sú Range Rover /známy zo seriálu Daktari/ a Mini Cooper, ktorého som si kúpil kvôli Mr. Beenovi /taká imidžovka/. K obom autám mám príbeh. Ako dieťa som videl seriál Daktari a tam som prvýkrát videl Defender a odvtedy som to auto túžil mať. Okrem iných áut mám k týmto dvom ozajstný a osobitý vzťah. S Maserati jazdím hlavne v lete, inak mi stojí v garáži. Má najazdených okolo 30 000 km jazdím s ním väčšinou v Chorvátsku, kde sa viac hodí. Na Slovenské cesty to auto určite nepatrí, pretože sa tam nehodí. To viem. Pamätám si, keď som si ho kúpil v Spojených arabských emirátoch za čias éry, keď som tam pracoval. Tam sa určite hodilo a bolo bežné také autá vidieť na cestách. To je ako s oblečením, nebudem sa na Slovensku obliekať tak, ako by som žil v Rio de Janiero. To je pochopiteľné. Pre mňa už neexistuje žiadny automobilový sen... všetko po čom som túžil, som si splnil. Ja musím mať k autíčku citový vzťah, mať ho rád, bez toho to jednoducho nejde.

Rôznorodosť nálad za volantom

Aký som za volantom? Ako kedy. Niekedy som náladový, ale v princípe som pokojný a vyrovnaný vodič. Ak zúrim, tak len teatrálne, akože to vtedy nemyslím tak vážne. Áno, jazdím rýchlo a predpisy nie sú mojou silnou stránkou. Bohužiaľ na to občas doplácam. Na to množstvo kilometrov čo mám odjazdených, tak jazdím celkom bezpečne. Prax je najlepšia devíza každého vodiča.  Najvyššiu pokutu som platil v Rakúsku. Bolo to okolo 400 eur. Snažím sa jazdiť tak, aby som mal čo najmenej dopravných nehôd, ale bolo zopár ťukesov aj keď nie z mojej viny. Jazdím od osemnástich rokov. Moje prvé auto som si kúpil Škodu stopäťku a potom to už išlo. Dacia, Žiguli, Škoda 1203. To boli totalitné autá a neskôr to bol Chrysler, Renaulty.

Oprávnenosť pokút

Policajti ma občas spoznávajú a napriek všetkému sa snažím byť milý ku všetkým ľudom nielen k policajtom. Musím však pripomenúť, že strážcovia zákona nás niekedy otravujú, hlavne, keď stoja tam, kde nemusia. Stalo sa mi, že som parkoval kde sa nemá, ale pri tom som nikomu nezavadzal. Vtedy poviem, že je to obyčajná buzerácia. Pokuty za rýchlosť a alkohol. To sú pokuty na mieste, ale keď vidím ranné kolóny, tak si pomyslím svoje. Nie, aby sa posilnili rady policajtov na regulovanie a usmerňovanie rannej dopravy. Na to nikto ani nepomyslí! Veď všade vo veľkých metropolách, kde funguje svetelná križovatka, tak tam stoja aj policajti. Naši vodiči mi dosť pripadajú prispatí, spomalení a nepozorní. Nemajú plynulú dynamiku. Mám pocit, že na Slovensku akoby ani nevedeli šoférovať. V Taliansku, Turecku síce vodiči trúbia a sú aj trochu hysterickí, ale na druhej strane sú voči sebe tolerantní a všetko je tak ako má byť a premávka je plynulá. Je to o mentalite národa, ktorá aj keď je živelná a dynamická, je zábavná. A to sa odrazí v šoférovaní...

Vŕtanie v nose - priestupok

Telefonujem s mobilom, ale bluethooth nezapínam, lebo sa mi nechce. Dosť si za to zaplatím. Policajtov občas vyvediem z miery, keď mám mobil na ramene a oni ho ani nevidia. Pre mňa to nie je taký strašný priestupok ako vŕtanie si v nose. Tam sa viac sústredím  a som nepozorný. Nech pokutujú vŕtanie v nose, jedenie za volantom, rúžovanie na križovatke a pod. Jedenie za volantom je ďaleko nebezpečnejšie, keď ľudia jedia, tak im to padá, obzerajú sa a to je zle...

Tolerantnosť a cyklistika

Som tolerantný voči dôchodcom, keď ich vidím na prechode, tak zastavím a dávam pozor, či vedľa mňa nejde vodič, ktorému tiež signalizujem, že púšťam chodca. U nás v tomto smere máme medzery, lebo sú dva pruhy a nie vždy je samozrejmosť, že obe autá zastavia pred prechodom. Čo sa týka cyklistov, tak u nás nie je vybudovaná infraštruktúra ciest. Nie je to vôbec rozvinuté. V tomto smere sme sto rokov za opicami. V Rakúsku celoročne jazdia cyklisti do práce, ale majú na to vytvorené podmienky.  

Pomoc na cestách

V mnohých prípadoch som pomáhal nešťastným vodičom, keď sa im vyskytla technická porucha na aute. Vyťahoval som autá, pomáhal naštartovať alebo som ich odviezol na pumpu, keď potrebovali. Uvedomujem si, že to sa môže stať každému aj mne. 

Monika a rituál šoférovania

Moja manželka Monika je výborná šoférka. Má tiež veľa najazdených kilometrov. Realita je taká, že volant ovláda viac než veľmi dobre. Nemám problém pri nej zaspať na sedadle spolujazdca. Občas ma ale napomína, keď šoférujem, lebo ma vidí nesústredeného. Neustále sa obzerám, lebo ma zaujímajú kultúrne pamiatky, okolie. Periférne vnímam všetko a cestu vidím tiež. Každý má svoj rituál šoférovania. Ja ho mám tiež.

Toyota Corolla ako elegantná dáma 

Benzínová Corolla /1,6 VVT-i/ je pre mňa príjemným mestským prekvapením v podobe sedana.  Vynikajúci je aj interiér, ktorý je tak priestranný a pohodlný, že päťčlenná rodina si tento typ auta určite môže vybrať ako rodinného spoločníka. Plasty boli kvalitne vypracované. Hliníkové doplnky pôsobili esteticky. Rádio mi vyhovuje, ako aj jeho nastavenie. Nejaké špeciálne úpravy rádia nepotrebujem, aby mi to vyrazilo strechu. Pri počúvaní dobrej hudby cumlem cukríky. Upokojuje ma to. V aute nefajčím, mám v ňom poriadok. Ľahké a presné riadenie, mäkká spojka a manuálna prevodovka mala ľahké prehadzovanie rýchlostí. Na diaľnici bolo najviac cítiť ťah benzínového agregátu, ktorý akceleráciou a živým a tichým motorom pozitívne prekvapil. Zbaliť sa a nahádzať veci do veľkého kufra /zväčšenie úložného priestoru sklopením zadných sedadiel/ na dovolenku v Corolle nie je problém. Z Japoncov mi je táto značka najsympatickejšia a terénna rada mi najviac vyhovuje. V Emirátoch je Toyota veľmi obľúbená značka. Dcére som kúpil Toyotu Rav 4 a rodičom Yarisku. Aj keď Corolla na mňa pôsobí konzervatívnejším dojmom, je to elegantná dáma s kultúrnym prejavom. V rámci strednej triedy autu nič nechýba a celkom ma potešilo, že som si takýto typ auta mohol vyskúšať. 

Text: Alena Chorvátová

Foto: autorka

Späť