Vitara – láska na prvý pohľad

17.06.2023 00:00

Novinárka a spisovateľka Marika Eisler Studeničová pre online magazín Auto a žena ukázala svet, v ktorom sa pohybuje ako novinárka, píše životopisy známych osobností, má veľa zážitkov ako žena za volantom. Nikdy nešoférovala modely značky Suzuki, ale pre náš časopis si vyskúšala a otestovala novú Vitaru, ktorú si obľúbila. Jej dojmy z testovania si môžete pozrieť vo videjkách. :)

Marika, píšeš beletrizované životopisy známych ľudí ako bol pán Vladimír Durdík, Vilma Jamnická, Jana Kocianová Jozef Golonka, Marian Rajnoha, Janko Lehotský, Jozef Uhrík. Prezraď, o kom práve teraz píšeš a aj nejaký zážitok, ktorý si zažila s osobnosťami počas písania kníh... Možno to má spojenie i s témou Auto a žena..:)

Momentálne mám rozpracovanú štrnástu knihu a zatiaľ o tom nemôžem hovoriť, ale určite sa dozviete. Zážitok pri písaní knihy mám s herečkou a astrologičkou Vilmou Jamnickou. Raz som ju našla doma so zranenou rukou. Bol to dosť nepríjemný pohľad, okamžite som vedela, že musí ísť k lekárovi. Pomohla som jej obliecť a išli sme do nemocnice na bratislavské Kramáre. Vilma bola útlučká, vtedy už mala 101 rokov. V tom čase som mala veľké SUV-čko a ona doň nevedela nastúpiť. Vzala som ju na ruky a posadila som ju na sedadlo. Auto sa jej páčilo, vravela, že ešte nikdy v takom veľkom autiaku nesedela. Zastavila som pred vchodom do nemocnice, lebo Vilma nedokázala prejsť kusisko cesty z parkoviska. Pochopiteľne, keď nás pani z vrátnice videla vystupovať, kričala už z diaľky, že tam nemôžeme parkovať. Vtom ale zbadala Vilmu, tvár sa jej rozžiarila a povedala: Pani Jamnická môže!

Nechce sa mi veriť, že ty máš 40 rokov vodičák. Máš známe meno, tvojím manželom bol automobilový pretekár Dodo Studenič. Kde si sa s ním spoznala? Učil ťa šoférovať?

Zoznámili sme sa v čase, keď som si robila vodičák. Bolo to síce úplne náhodné stretnutie na ulici, ale v podstate sa to dá povedať aj tak, že v autoškole som si našla manžela. Pretože keď som absolvovala jazdy v autoškole, dal mi mnohé dobré rady, napríklad, kam nevidíš, tam sa nežeň! Čiže za horizont veľmi opatrne. Mimochodom, v autoškole na hodine údržby vozidla nám učiteľ dal tiež jednu vtipnú radu. Ukazoval nám, ako vymeniť koleso na aute a povedal: Páni, vy pozorne sledujte ako sa to robí a vám, dámy, stačí naučiť sa správny úsmev a postoj pri pokazenom aute, aby vám prvý vodič zastavil a vymenil to koleso... :) Napriek tomu, že som žila 26 rokov s pretekárom, nemám nejaký výnimočný vzťah k autám, skôr je to štandard. Ale v roku 2009 som napísala knihu o strojárstve a automobilizme na Slovensku s pánom Jozefom Uhríkom, ktorý bol v tom čase prezident Združenia automobilového priemyslu SR. Kniha sa volá od Tankov k Touaregu a bola venovaná k jeho 70-tke. Dnes všetky záležitosti spojené s prevádzkou auta má na starosti môj druhý manžel Juraj a syn Adam.

Ako je to s tebou a pokutami?

Platím aj neplatím, pretože moje priezvisko bolo policajtom často známe. Bola to však väčšinou dvojsečná zbraň. Ak sa ma opýtali, čo som Dodovi Studeničovi, tak som odpovedala, že podľa toho, či je to priťažujúce alebo nie. A ak sa spýtali, že čo máte so Studeničom, tak som odpovedala, že tri deti. Nechcem to zakríknuť, ale veru si ani nepamätám, kedy som naposledy platila pokutu. Ale mala som aj nepríjemný zážitok s policajtom.

Veď si matka troch detí, ktoré asi ako malé stále s tebou jazdili v aute, tak si myslím, že to každý policajt aj pri tom najmenšom priestupku privrie oko, alebo sa mýlim?!

Veru sa mýliš! Pred rokmi sa mi stalo, že ma počas jazdy zastavovali policajti tak neštandardne, že ma s autom doslova tlačili k okraju cesty, kde však v pravom pruhu boli autá. Nemohla som okamžite zastaviť, so smerovkou som urobila ešte niekoľko metrov. Netušila som, čo som urobila... Policajt bol veľmi nepríjemný, vypýtal si doklady, odišiel za kolegom do auta a nechal ma čakať. Bola som nervózna, lebo 6-ročnej dcérke bolo treba cikať a chcela som to nejako urýchliť. Keď som dotyčného poprosila, nech formality urýchli, povedal, že on má čas! Dcérka už začala plakať, s časom stúpal aj adrenalín... Čakali sme dobrých 15 minút a nič sa nedialo. Naštvaná som sa ho opýtala, čo s takými šoférmi, ktorí odídu bez doklady. A on, že vraj môže použiť služobnú zbraň! Na to zareagoval aj 11- ročný syn a začal plakať, že pôjdem do basy. Napätie narastalo, dcéra plakala, že sa pociká, syn, že pôjdem do väzenia, tretie dieťa v šoku sedelo a sledovalo, čo sa to deje. A tento policajt napoleonského vzrastu sa len usmieval... To už som zaradila jednotku a odišla bez dokladov, tie držal policajt vo svojich rukách. O dve minúty sa oproti mne už rútili dve policajné autá s húkačkami a zastavili mi cestu. Vraj moje vozidlo je v pátračke. No, čo vám poviem, akcia ako z akčného filmu... Sťažovala som sa na dotyčného policajta na príslušných miestach, ale nepochodila som. Vraj som jazdila arogantne, drzo a ohrozovala cestnú premávku. Tak som napísala, že ak si myslia, že nejaká príčetná matka bude ohrozovať vlastné deti, tak sú na omyle a nedáva to žiadnu logiku. Skončilo to pokutou… Dodnes si pamätám meno toho nešťastníka...

Zažila si aj príjemných policajtov?

Samozrejme a bolo to milé, lebo som zle parkovala a mestskí policajti mi dali papuču na koleso. Všimla som si to, keď som o polnoci išla na letisko po dcéru, ktorá sa vracala z dovolenky. Chceli odo mňa 10 eur pokutu. Jeden z policajtov sa opýtal, či nie som „tá“ spisovateľka, lebo vraj ma odniekiaľ pozná. Tak som im hneď ukázala knihy – nosím vždy nejaké v kufri auta - nech si vyberú, ktorá ich najviac zaujala. Dostali ich aj s venovaním a zrazu jeden z nich vraví, že či si nemôžu so mnou urobiť selfie. Bolo to vtipné, ako som si s nimi o pol jednej v noci pred panelákom robila selfie. V tomto prípade to skončilo dohovorom a zostala mi milá spomienka.

Nejaké nepríjemnosti, ako sú dopravné kolízie...prišli ti do šoférskeho života?

Mala som jednu veľkú kolíziu v roku 1989, tesne po Nežnej. Bolo to pred Vianocami, nakupovala som darčeky. Išla som v ľavom jazdnom pruhu po Šancovej, vtedajšej Malinovského ulici. V strede dvojitá čiara, nenapadlo mi, že by tam niekto stál... Na ceste plno áut, predo mnou nákladiak. Nečakane mi do cesty vošiel dedko, ktorý čakal na stredových čiarach, aby prešiel na druhú stranu. Zbadala som ho na poslednú chvíľu, snažila som sa mu vyhnúť. Keď som vošla do vedľajšieho, pravého jazdného pruhu, zacítila som zozadu náraz. Buchla Avia, moje auto náraz odhodil mimo cesty. A deduško si odcupital po chodníku medzi domy. Auto išlo do šrotu a celé to skončilo tak, že ja som mala predvídať, že mi dedko vbehne do cesty. Bránila som sa, že aj šofér Avie mal predvídať, že mu vbehnem do pravého pruhu... Verím, že nič také sa mi za volantom viac nestane. 

Čo počúvaš v aute? 

Mám tam zopár obľúbených cédečiek, ale bezkonkurenčne vyhráva Karel Gott.

Text, foto a video: Alena Chorvátová

Späť