Jana Hubinská - mám slabosť na francúzske autá

Čo všetko robíte s láskou a čo vás napĺňa?

Som zvedavý človek, takže v živote sa nenudím. Všetko, čo sa niekam posúva a môžem byť súčasťou tejto tvorby ma naplňa. Okrem toho pracujem - hrám, spievam, fotím, maľujem a rada cestujem. Prišla som z Afriky. Videla som Viktoriine vodpády aj úžasné Oka Vango Delta. Afrika je diagnóza, kto tam raz príde, tak sa musí vrátiť. Je to láska naveky.

Aj ste mali v buši možnosť šoférovať?

Zatiaľ som v Afrike najazdila cca. 1600 km. Jazdí sa tam na ľavej strane, a hoci som preorientovaná ľaváčka na praváčku, zvykla som si. Našťastie som nemala žiadnu nehodu. V Nepále je však Sodoma Gomora! Zachráň sa kto môžeš! Asfaltové cesty sú iba výnimkou. Jazdia tam mnohé dopravné prostriedky ako sú tuk-tuky, káry, motorky, nákladiaky, autobusy, proste všetko čo sa dokáže hýbať je na ceste, ale nevidela som tam jednu haváriu. Na Slovensku by asi nikto nemal spätné zrkadlá a nepokrčené plechy... Trúbia permanentne, je to totálna divočina, ktorá má však akýsi fungujúci systém! India má cesty aj asfaltové aj krásne 4-prúdovky, ale havárií som videla niekoľko. Na ďalekom východe by som si asi dobrovolne nesadla za volant.

 

Nejaké dopravné kolízie sa vás v tých krajinách neobišli? 

Za 25 rokov jazdenia som nemala nehodu. Na cestách nemám rada hlúposť a aroganciu. Bohužiaľ sa s ňou často stretávam. Zaráža ma koľko je u nás zbytočných dopravných nehôd. Či je slnko, dážď alebo sneh, mám pocit, že ide stále o život. Akoby si naši vodiči neuvedomovali, že nikto nie je na ceste sám. Snažím sa šoférovať aj za iných a predvídať. To bude asi to prečo sa mi darí na cestách prežiť bez nehody :-).

Ako to viete zvládnuť, keď vás zastavia policajti?

Ako kedy. Niekedy ma policajti spoznávajú, inokedy nie, ale odpúšťanie už neplatí. Stalo sa mi, že som prehliadla stopku. Mesto bolo ako vymreté, nedeľa na obed, sychravo…, dvadsať minúť som nestretla ani jedno auto. Išla som od mamy a klebetila so sestrou a zrazu policajne svetlá za chrbtom. V sekunde som si uvedomila, že som len pribrzdila a nezastavila na stopke. Snažila som sa to nejako vysvetliť, ale nedalo sa. Vraj mediálne známi ľudia sa len sťažujú, že nemajú peniaze, ale pri tom si jazdia na Mercedesoch ako ja! A tak som platila. Na Slovensku som 3 roky bez práce, ale to nikoho nezaujíma. Taký je život .

 

Prvé auto je vašou milou spomienkou?

Kúpou môjho prvého auta som sa dostala do situácie, byť pripravá vždy a stále na všetko! V roku 1989 ma švagor donútil v Nemecku si kúpiť Fiatku 127 za 400 DM. Ako 25-ročná som si teda kúpila auto s výborným motorom, ale plechy boli na tom už horšie. Bola to športová verzia!  Dovtedy som mala iba motorky a k autám žiadny vzťah. Sedem rokov od vodičaku som nesedela v aute a naraz hneď z Mnichova autom sama domov  Na tejto mojej prvej ceste som zažila všetko! Mikrospanok, útočisko v poli, pocit, že idem stale smerom od BA a pritom som už míňala Lamač. Bola to najkrutejšia, ale zároveň aj najlepšia autoškola do života za volantom.

S vašim Mercedesom ste asi spokojná?

Vyhovuje mi hlavne bezpečnosťou. Už by som iné asi nechcela.

 

Je o vás známe, že ste fanúšik veľkých motoriek. Stále je to aktuálne?

Už ôsmy rok po dlhej pauze zasa jazdím, teraz na Harley Davidson. Milujem motorky. Asi si vyháňam vdaka nim trošku adrenalin :-). Hlavne v meste sa vodiči v autách niekedy správajú až hlúpo voči motocyklistom. Preto prosím vodičov, aby boli k motorkárom tolerantnejší, máme iba dve kolesá a tým pádom sme zraniteľnejší a pri ťuknutí autom potencionálnejší darcovia orgánov, čo nikto z nás určite nechce.

 

A čo ženy za volantom?

Uf, niekedy si myslím, že som za volantom chlap! Strašne viem nadávať a nielen na ženy. Som veľmi rýchla v hodnotení situácie a v Bratislave sa jazdí buď pomaly, alebo rýchlo a nie promptne reagujúc k stavu premávky. Teda z tohoto pohľadu, asi patrím skôr medzi cestných žralokov. 

 

A muži za volantom sa majú ako správať?

Nie podľa kubatúry, ale podľa situácie na ceste a zo ženskej stránky, nech sú muži gentlemani a nie egoisti, ale to nielen na cestách. Pritom nech zostanú mužmi. 

Trápia vás výtlky a jamy na našich cestách?

V Južnej Afrike sa ročne vybuduje tisíce km ciest, ktoré sú ako maslo. Radosť jazdiť! Nechápem prečo u nás je toto nemožné pri našej malej rozlohe. Nemáme cesty, ale tankodromy. Myslím si, že aj to dodáva k zvýšeniu čísel dopravných nehôd. Kompetentní by sa mali prestať vyhovárať a urobiť cesty tak, aby vydržali niekoľko rokov a nie zalepiť na pár mesiacov. Vieme všetci o čom hovorím.

 

Ako sa vám páčil testovaný Peugeot 301 1,6 VTi?

Mám slabosť na francúzske šansóny, vína, ale aj autá. Francúzi vedia vychutnávať život a to sa mi páči. Kedysi som vlastnila malého Peugeota a bola som s ním nadmieru spokojná. Testovaný benzínový Peugeot 301 akoby plával na ceste ako jachta po mori. Tichý motor šepotal v nízkych otáčkach a nebolo ho ani počuť, ale pri zrýchlení urobil prácu ako sa patrí. Akcelerácia bola na mieste a dynamika motora zapracovala. Jazdilo sa na ňom výborne. Vo vnútri je to veľmi priestranné auto a všetko som mala po ruke. Výborné riadenie a manévrovanie volantom mi padlo ako uliate. Palubovka bola komfortná, množstvo tlačidiel ma fascinovalo a verím, že časom by som prišla na všetko čo je treba vedieť. Sedenie bolo príjemné a žiadne výmoly a nerovnosti som necítila. Kufor bol úzky, ale hlboký. Určite je“ tristojednotka“ rodinným autom takisto akoby v pohode mohlo byť managerskym autom. Zaujala ma zvláštna hnedá farba auta, ktorá bola iná ako sú bežné farby, čo sa mi naozaj páčilo. Celkovo si viem toto auto predstaviť ako svoje vlastné, pretože dýcha bezpečnosťou, komfortom a pohodlím a to pri mojich cestách neustále potrebujem. 

 

Text: Alena Chorvátová

Foto: autorka