Premiéra: 9. júna 2022
Originálny názov: On sourit pour la photo
Krajina pôvodu: Francúzsko
Rok výroby: 2022
Žáner: komédia
Dĺžka: 95 min
Jazyková verzia: české titulky
Odporúčaná prístupnosť: tento film je nevhodný pre maloletých do 12 rokov
Formát: 2D
Réžia: François Uzan
Scenár: François Uzan
Hrajú: Jacques Gamblin, Pascale Arbillot, Pablo Pauly, Agnès Hurstel, Ludovik a ďalší
François Uzan
(rozhovor s režisérom)
Máte bohaté skúsenosti filmového aj televízneho scenáristu, ale film Úsmev, prosím! je vaším celovečerným režisérskym debutom. Aká bola vaša motivácia pustiť sa do takéhoto dobrodružstva?
Príbeh zrodu tohto filmu sa začal pred jedenástimi rokmi. Šiel som na dovolenku s rodinou a keď som sa vrátil, mal som stretnutie s mojím priateľom Anthonym Lancretom (jeden z producentov filmu). Začal som mu rozprávať o svojich prázdninách a on mi po piatich minútach povedal: "Prestaň mi o tom hovoriť, radšej o tom napíš film!"
Samozrejme, moje rodinné dovolenky boli o poznanie menej búrlivé a pikantné ako tá, ktorú zažíva rodina Hamelinovcov vo filme Úsmev, prosím!, ale je tam zachovaná farebnosť, nežnosť, rodinná dynamika, podobné tým, aké poznám zo svojich skúseností... Vtedy som mal tridsať rokov a uvedomil som si, že bez ohľadu na vek, vždy keď sa ocitnete so svojimi rodičmi, ste opäť desaťročný! Je to istý druh cestovania v čase a ten som použil na budovanie príbehu. Nechcel som sa ale obmedzovať na vlastný uhol pohľadu, pretože som v podstate tak trochu ako všetci ostatní.
Postavy majú navzájom veľmi odlišné charaktery, pocity a starosti...
Áno, ale všetkým im rozumiem! Ten fotkami posadnutý otec som ja... Žena, ktorá si nechce odpustiť poznámku, že „predtým to bolo lepšie“, som tiež ja. To isté platí pre dievča, ktoré čaká na naplnenie svojich snov, aj pre mladého muža, ktorý je tak trochu nezrelý, alebo pre tohto „votrelca“, ktorý sa snaží integrovať do nového kolektívu. Všetci sú ako ja! Dá sa povedať, že tie postavy majú vlastnosti členov mojej rodiny, no ich chyby sú moje! (Smiech)
To všetko dodáva filmu jeho svojský tón – usmievame sa, smejeme sa, no tiež sme veľmi často dojatí, pretože sa pod rúškom komédie venujete témam, ktoré sú niekedy pomerne vážne, najmä ak ide o vzťahy v rodine či páre, alebo o skúšku zubom času...
Témy, o ktorých hovoríte, sa ma dotýkajú a prenasledujú ma. Pre mňa je Úsmev, prosím! filmom o duchoch minulosti. Takže áno, poviem to tak, že nemusíme nevyhnutne začínať komédiou, ale keďže sú to milí duchovia, s ktorými žijeme, ktorí nás sprevádzajú a ktorí sa jedného dňa musia vzdať, vzniká z toho v konečnom dôsledku nostalgická, až melancholická komédia... Pozor, pre mňa to nie sú negatívne ani pejoratívne výrazy! Jedného dňa som sa dočítal, že „byť melancholický znamená oplakávať pekné veci“, takže môžete vyroniť slzu. Ja však v prvom rade rád rozosmievam ľudí, takže som chcel s týmto základným materiálom napísať skutočnú komédiu.
Príbeh začína, keď si Claire a Thierry, rodičovský pár, uvedomia, že sa možno dostali na koniec svojej spoločnej cesty životom a rozhodnú sa vziať svoje deti na poslednú dovolenku do Grécka. Bolo cieľom filmu, aby každá postava fungovala bez toho, aby stratila samu seba?
Presne tak. Ústredných postáv je päť - matka, otec, syn, dcéra a zať, no s každou z nich mám čosi spoločné. Milujem ich všetkých, a tak som chcel, aby ich aj milovali aj diváci.
V centre príbehu stojí pár tvorený Claire a Thierrym Hamelinovcami, rodičmi, ktorých hrajú Pascale Arbillot a Jacques Gamblin, a ktorých spoločný život tak trochu končí. A potom sú tu aj ich deti. Chcel som hovoriť o tom, čo prežívame v ich veku, o potrebe prekonať samých seba a smútiť za určitými vecami... Verím, že napríklad nemôžeme prežívať v tridsiatke to, čo sme nestihli v šestnástke. Na tom už nezáleží, čaká nás toľko iných vecí! Takže každá z mojich piatich postáv zažije svoju malú cestu, doslova aj obrazne, z ktorej sa všetky vrátia tak trochu pozmenené...
Postavy sa vyberú na výlet do Grécka. Súvisí výber tejto krajiny s vašimi skutočnými rodinnými dovolenkami?
Nie, nie je to natoľko „skutočný príbeh“, najmä preto, že v rodine neriešime natoľko negatívne záležitosti. Práve naopak, môj film je skutočným vyznaním lásky mojim blízkym!
Čo sa týka výberu krajiny, prvé verzie scenára sa odohrávali v Taliansku. Chcel som slnko, Stredozemné more, škálu farieb medzi modrou a oranžovou... A keď som sa rozhodol pre Grécko, bolo to preto, že som považoval za zaujímavé ukázať divákom, čo sa v tejto krajine za posledné roky udialo a zobraziť priepasť medzi tým, čo si predstavujeme ako turisti a aká je dnešná realita na mieste.
Takže ste tam naozaj nakrúcali...
Áno, v lete 2020 sme nakrúcali 5 týždňov južne od Atén a potom týždeň na ostrove Aegina... Grécko, ktoré vo filme ukazujem, nie je Grécko z Kyklád a veľkolepých večierkov na Mykonose! Práve naopak, je to autentickejšie, ľudovejšie Grécko, ktoré dokáže niečo povedať aj o samotnej rodine Hamelinovcov. Mali sme to šťastie, že sme vďaka veľmi efektívnej lokálnej produkcii mohli nakrúcať v mimoriadnych prostrediach. To nám umožnilo nakrúcať o štvrtej ráno na úpätí Akropoly, v chráme Aphaïa alebo na nádherných plážach. Hygienické obmedzenia boli veľmi prísne, ale malo to svoju výhodu – mali sme prístup na tieto miesta, ktoré sú zvyčajne preplnené, a preto neprístupné.
Ďalšou silnou stránkou filmu Úsmev, prosím! je kvalita obrazu – je to vizuálne krásna komédia, slnečná a veľmi elegantná!
Veľmi ma takýto prístup lákal a za výsledok vďačím Philippovi Guilbertovi, môjmu kameramanovi, ktorý odviedol mimoriadnu prácu a s ktorým sme viedli na túto tému dlhé diskusie.
Hovoril som si, že diváci málokedy vyjdú z komédie s tým, že to nebolo esteticky pekné, na druhej strane si hovorievajú, že to nebolo vtipné, takže mojou prvou požiadavkou bolo poskytnúť citlivý, dojemný a zábavný príbeh s postavami, ktoré zarezonujú. Ale chcel som sa postarať aj o kvalitu záberov, dať si na ne čo najväčší pozor... Referenčnými sú pre mňa filmy, ktoré nakrútili Olivier Nakache a Eric Toledano, lebo keď si spomeniem na snímky Nedotknuteľní alebo Kým nás svadba nerozdelí, sú to vtipné aj vizuálne podmanivé filmy. Takže som mal túto ambíciu – ako pridanú hodnotu získať možnosť nakrúcať v nádhernom prírodnom prostredí: more, pláž, obloha, grécke chrámy...
S Jérémiem Duchierom, mojím produkčným dizajnérom, som to nerobil ako s Philippom. Nie vždy som nachádzal slová, ktoré by opísali to, čo som chcel, a tak som mu ukázal mnoho referencií. Jeho talent a inteligencia urobili zvyšok. Predpokladali sme, že v tomto filme nebude z estetického hľadiska žiadna „malá scéna“. Aj pri jednoduchom spätnom zábere, alebo pri širokouhlom zábere sme sa preto snažili o obraz postarať. Okrem toho sme mohli experimentovať s objektívmi, ktoré sa nikdy predtým nepoužívali, a tiež som trval na snímaní cez ďalekohľad. Nebol to len rozmar, pre mňa je tento film akýmsi rodinným albumom rodiny Hamelinovcov, takže tie zábery museli byť pekné!
Poďme si teda povedať čosi o tejto rodine, počnúc Claire a Thierrym, rodičmi, ktorých stvárňujú Pascale Arbillot a Jacques Gamblin...
Keď prvýkrát padlo meno Jacques Gamblin ako návrh pre obsadenie roly otca, bolo to jasné... Verejnosť pozná Jacquesa ako jemný, poetický, ale aj zábavný typ, čo bolo pre postavu Thierryho potrebné. Pravda, jeho postava vie byť niekedy trochu otravná či príliš priama, ale vedel som, že ak by ho hral Jacques, tak vďaka jeho citu Thierrymu všetko prejde... Dokonca mi niektoré scény napadli práve preto, lebo som si predstavoval, že ho hrá on!
Ako protipól som Jacquesovi vybral Pascale. Úlohu matky som nemal obsadenú tak skoro, pretože ona najmä reaguje na svojho manžela. No rozhodne som nechcel postavu, ktorá je utiahnutá, pasívna alebo prehnane obetavá. Pascale vedela, ako to dosiahnuť... Dokáže neuveriteľne dobre pracovať s emóciami, s melanchóliou a potom vie jedným pohľadom alebo úsmevom prejsť do komediálnosti, pričom zostane elegantnou. Vo filme máme scénu, v ktorej Claire a Thierry tancujú – podľa môjho skromného názoru sú to noví Ginger Rogers a Fred Astaire! Sú úchvatní…
A ako sa vám s nimi obomi pracovalo?
Jacques je mimoriadne precízny človek, kladie veľký dôraz na podanie textu, na výslovnosť. Cítiť, že prichádza z divadelného prostredia... Je to herec, ktorý sa učí naspamäť všetky svoje dialógy ešte predtým, ako začne nakrúcanie, a vie vás opraviť v detailoch. Napríklad o jednom z dialógov mi Jacques povedal: „Moja postava nehovorí 'ok', hovorí 'súhlasím'“. Sú to maličkosti, ktoré v konečnom dôsledku pomáhajú budovať postavu. Pokiaľ ide o matku, Pascale mi ponúkla veľa materiálu, z ktorého som vybudoval postavu Claire. Dokázala jej dodať potrebnú hĺbku, ale aj dostatok fantázie. Bola na seba extrémne náročná... A to je skvelé! Dokonca sa nám stalo, že sme niektoré scény prepísali deň pred ich nakrúcaním, ale nikdy som to neoľutoval. Každý má svoje spôsoby a cesty, Pascale a Jacques si privlastnili svoje postavy a stvárnili ich lepšie, než ako som ich pôvodne napísal!
Do úloh detí a zaťa ste vybrali Pabla Paulyho (Antoine), Agnès Hurstel (Karine) a komika známeho ako Ludovik (Christophe). Zaujímavé je, že okrem Pabla, ktorého sme už mohli vidieť vo filmoch ako Pacienti alebo Neviditeľné, nejde o tváre, ktoré sú širokej verejnosti veľmi známe.
Nebolo ľahké sa rozhodnúť, kto bude hrať tieto postavy... Rýchlo som sa vzdal nárokov, že sa musia sa podobať na rodičov, pretože bolo dôležitejšie, aby rodina spoločne dobre fungovala v obraze. Vďaka tomu som sa mohol uvoľniť a vyberať slobodnejšie. Nepovedal by som však, že som „objavil“ nejakých nových hercov. Napríklad Ludovika poznajú milióny užívateľov internetu vďaka jeho videám na YouTube, no ja som chcel, aby skúsil zahrať čosi iné. Jeho postava zaťa je pomerne komplikovaná. Christophe vie byť otravný a rozkošný zároveň. Ako sa príbeh rozvíja, stane sa z neho akýsi kľúč k niektorým rozuzleniam... Ludovik ho hral s veľkou dávkou fantázie a potrebného citu. Pre Karine som hľadal herečku, ktorá by dokázala stelesniť zároveň prísnosť aj krehkosť. Je to mladá žena, ktorá sa môže zdať trocha strnulá, ale ktorá sa počas príbehu uvoľní a rozkvitne... Agnès ten potenciál mala v sebe a úžasne to ukázala v praxi. Čo sa týka Pabla, v tomto štýle komédie sme ho často nevideli, no je úžasný! Pri práci s ním som si uvedomil, že sa neustále smeje a že má dokonca v sebe istý typ šialenstva... Nikdy nezamietol ani jeden z mojich návrhov – padnúť, pobiť sa so psom, topiť sa! Je to veľmi fyzicky založený a kontaktný herec, takže šiel vždy do toho naplno. Vo finále je pri pohľade na tieto deti a ich rodičov mojím najväčším zadosťučinením, že skutočne vidím rodinu.
Aké pocity si teda odnášate zo svojej prvej skúsenosti s celovečerným filmom určeným pre kiná?
Moji producenti Anthony Lancret, Clément Miserez a Matthieu Warter ma dokázali obklopiť impozantným tímom. Všetci boli veľmi profesionálni a milí. V prvý deň nakrúcania, keď som prišiel na pľac, som si povedal: „Si šéf, ale každý tu má viac skúseností ako ty.“ Bolo to celkom paradoxné, ale po prvotných obavách som si rýchlo uvedomil, že to môže fungovať. Boli sme ďaleko od domova, ale všetci spolu, na jednej vlne a verím, že všetci rozumeli aj tomu, aký je pre mňa ten film dôležitý... Spolu sme zažili čosi čarovné a dnes, keď si na toto nakrúcanie spomenieme, povieme si: „Aká pekná spomienka!“ Presne taká spomienka má byť pre tento film príznačná a ja dúfam, že s podobným pocitom budú aj diváci odchádzať zo sály.
 kopie.jpg)
